Keira a ja

Krásne, poetické a aj veľmi dojemné. Pripravte si vreckovky a nechajte sa unášať po stránkach tohto lyrického príbehu, ktorý je akýmsi spomínaním aj ódou. Mňa to dostalo. ... "Dnes ma už nevydesí ťažká chvíľa a tma. Odomkla si mi dvierka, oslobodila ma. A aj keď svetla niet, nezmizlo. predsa tu je. Cez čas a cez priestor k nám láska prestupuje. Smrť je len ďalšou bránou k nesmiernym možnostiam. Tak ako bezpodmienečnú lásku ich nemusíme chápať, len prijať s dušou odovzdanou. To, čo je pre nás určené, tam na nás čaká. Už nemusíme mať strach, lebo večná láska je všetkým, všetkoje láska. A ako hviezdny prach je nekonečná."

Keira a ja, textovo nenáročný, no prekrásne ilustrovaný poetický príbeh o sile a nezlomnosti jedinečného puta medzi človekom a domácim miláčikom, zvieraťom, mi na kôpke prečítancov ležal už nejaký ten piatok, no hoci som s ním strávila chvíle ozaj príjemné i dojemné, k napísaniu pár slov, ktoré by ho adekvátne priblížili či pútavo vystihli, som sa akosi dokopať nemohla. Veď čo aj povedať ku knihe, ktorá svoj emotívny príbeh plný hrejivých slov a vrúcnych citov, lásky, radosti, smútku i bolesti, hravo zvláda vykresliť aj sama, ako predstaviť ten emóciou prešpikovaný, na srdcervúcu spoveď sa ponášajúci román o vzájomnej podpore, dôvere či sile a nezabudnuteľnom priateľstve? Nuž, írsky veterinárny chirurg Noel Fitzpatrick sa s podobnou dilemou veru nepapral a skrz freskovité dialógy, útržkovité textíky či do popredia sa predierajúce veľavravné kresby a farbisté ilustrácie talentovanej Laury McKendry, zachytil všakovaké krízy, úsmevné momenty či vzostupy a pády, ktoré s vernou spoločníčkou Keirou svojho času zdieľal. Prvé stretnutia a naháňačky v daždi, šibalské útoky na veveričky či pod stolom sa ukrývajúce chlpaté papuče... Tu vyzdvihoval, tu zase káral, lamentoval. Nevšedným spôsobom spomínal, chvíľkami žialil, chvíľkami sa zase radoval. Citlivo-melancholický príbeh Keira a ja neskrývane koketujúci s bezpodmienečnou láskou i hlbokou či bolestivou stratou, miestami síce pôsobil mierne pateticky (kde-tu sa objavujúce klišéovité vyjadrenia a frázy čas od času budili dojem, že autor až prehnane brnká na city či "nalieha"), svoj odtlačok na duši však predsa zanechal. Pohladil, rozplakal, dojal.