Když nás temnota miluje

Tak toto mě opravdu dostalo. První titulní povídka je velmi podivná a rozhodně neobvyklá. Při té představě mi opravdu běhal mráz po zádech a při čtení jsem se zkoušela vžít do pocitů Sally Ann - něco takového musí být šílené a jsem si jistá, že bych se během pár dní pomátla na rozumu a následně radši vypustila duši. Novela "Krása je ..." mě úplně odzbrojila. Vskutku skvěle zpracované téma, které ani tak není hororem v tom pravém slova smyslu, nicméně člověka zasáhne až na dně jeho duše. Naprosto jsem se od čtení nemohla odtrhnout a moje různorodé emoce se střídaly jako den a noc. Výborně napsané, střídání dvou časových rovin, které perfektně navzájem korespondují, obzvlášť na konci, a i když je trochu zřejmé, kdo bude onou příšerou, člověk je napjatý až do úplného vyvrcholení tohoto zvláštně smutného nápaditého příběhu.

Jeden z kandidátov na knihu roka. Když nás temnota miluje od americkej autorky Elizabeth Engstromovej (u nás týmto debutujúcej) je zbierka dvoch noviel resp. poviedok. Resp. prvá je poviedka a druhá novela. Treba dodať, že jednotlivé texty od seba azda ani nemohli byť odlišnejšie. Spoločné majú jediný bod. Zato najdôležitejší: obe sú fantastické. Kúsok č. 1 ma absolútne odrovnal. Je temný a drsne podmanivý. Pripomenul mi štýl Jacka Ketchuma, čo je niečo, na čo sa chce podobať mnoho hororových autorov, ale iba máloktorému sa to podarí dosiahnuť. Z niektorých scén mi nebolo všetko jedno, výprava podmanivá a keď som si predstavil na mieste niektorých postáv sám seba, prišlo mi trochu zle. A to si myslím, že toho po hororovej stránke od detstva a puberty mám už čo-to odčítaného, napozeraného a vari i napísaného. Pozor, nemyslím to tak, že by to bol gore masaker; legendárneho Ketchuma to pripomína skôr realistickým štýlom. Kúsok č. 2 je dlhší a hej, spočiatku mi trvalo, kým mi docvaklo, ako sa veci majú a prečo to spisovateľka vystavala tak, ako to vystavala a nie inak. Niekde od strany 211 ma to ale totálne malo a bol som uveličený, dojatý, otrasený, emočne (a inak) obarený, pohnutý, strhnutý a naplnený. Je o starnutí a umieraní, o tom, ako život rýchlo prebehne ani sa nenazdáme a naše detstvo a puberta plná plánov a veľkolepých snov sa nám javí byť ako život cudzej osoby. Je to o rodičoch, z nich každý sa po svojom vyrovnáva s odlišnosťou svojho dieťaťa a o tom, ako matka vnútorne prežíva vedomie, že raz odíde a dieťa nechá samé na tomto svete, na svete, ktorý je plný krásnych a poetických vecí, ale tiež svinstva a primitívnej ľudskej zloby netrpezlivo vyčkávajúcej na prvú vhodnú príležitosť. Tiež je to o tom, ako na tento svet prichádzame a o tom, ako odchádzame, pretože jedno bez druhého nie je možné. Koniec ma možno jemne sklamal (dlho dopredu som tušil, kto je oná „príšera“), ale i tak pecka. Oba texty sú navyše ladené do povedzme poľnohospodárskej (či skôr proste vidieckej) polohy, čo je vec, ktorá ma fakt baví. Budem dlho spomínať. Ja neviem, ono to asi nie je úplne stopercentne čistých 5*, ale 4* by mi pripadali nefér.