Kniha „Iný človek“ obsahuje s veľkou pravdepodobnosťou aj autobiografické prvky. Pre našinca je to jedna z mála správ z druhej strany „barikády.“ To, že „národ knihy“ Židia tvoria kvalitnú oslavnú, ale aj zžieravo sebakritickú literatúru je verejným tajomstvom, ale že aj národ AK-47 dokáže vytvoriť plnohodnotné diela nie je až taký známy fakt. Said Kašua je úspešný izraelský autor arabského pôvodu. Prestížnu Bernsteinovú cenu dostal zhodou okolností práve za túto knihu. Hrdina jeho románu „právnik “ je „iný človek“. Jeho inakosť spočíva v spôsobe, ako jeho arabská identita kooperuje a komunikuje s izraelskými Židmi. Tá istá premena aká sa udiala s hlavnou postavou je pravdepodobne aj „diagnózou“ autora. Hlavná postava je izraelský Arab, ktorý chce žiť v židovskom štáte, ale odmieta nenávidieť, jednoducho chce žiť normálny život. Je zvláštne čítať knihu, ktorú napísal moslim žijúci medzi Židmi a tá kniha nie je o nenávisti. Naopak Židia sú partneri, spoluobyvatelia. Autor si uvedomuje, že sila myšlienok je väčšia ako sila nenávisti. Právnik si uvedomuje svoje „handicapy“ a usilovne číta svetovú literatúru, aby dobehol zameškané z čias, keď bol moslimom na plný úväzok. Číta Dostojevského, Kafku , Tolstoja... ktorého Kreutzerová sonáta je spúšťačom celého príbehu. Arabi, ktorí tvoria okruh jeho najbližších sú ako on, vedia že moslimské školstvo nestojí za veľa, pretože nevzdeláva, kto sa chce uplatniť, musí študovať v židovských školách, dozvedáme sa, že aj moslimovia majú problémy s drogovými závislosťami, že bohatí Židia si kupujú lacné a ekonomické ázijské autá, zatiaľ čo moslimovia sa snažia dávať na obdiv svoje bohatstvo a tak nakupujú vo veľkom luxusné vozidlá. Právnik aj jeho kamaráti neuznávajú lacnú egyptskú pop kultúru, ktorú hltajú milióny arabov v okolitých štátoch. To že sa v právnikovi prebúdza žiarlivosť po prečítaní lístku nájdeného v knihe z antikvariátu z neho ešte nerobí moslima, pretože žiarlivosť je prirodzený prejav vlastníckeho pudu, ktorý sa vyskytuje v medziľudských vzťahoch naprieč kultúrami aj naprieč storočiami. Môžeme sa baviť o „prahu“ citlivosti v „žiarlení“, pretože ten je v Islame „proklatě nízko“, ale to je všetko. Právnik vyrástol v konzervatívnom prostredí, ale vymanil sa z neho, pretože nechcel byť disidentom medzi väčšinovými Židmi. On chcel pokojný a pohodlný život, konformný s väčšinou. Oženil s moslimkou Leilou, ktorá bola na moslimské pomery nonkonformná, najmä kvôli jej inakosti. Ale keď sa objavili v ich vzťahu prvé nedorozumenia ihneď začal pochybovať o správnosti svojej voľby. Tento nový prototyp moslima, ktorý netrieska čelom o chodník len čo začuje hlas mezuzína zvolávajúceho k modlitbe má ťažkú pozíciu. Vlastní ho nenávidia (považujú ho za zradcu) a druhá strana mu nedôveruje a do určitej miery aj podceňuje. Postava právnika v knihe nemá ani meno, čo privádza na myšlienku, že to mal byť len prototyp vyznačujúci sa určitými vlastnosťami charakterizujúcimi určitú skupinu jedincov. Amir je iný. Jeho identita sa mení, pretože jeho JA sa mení. Jeho prerod je organický, plynulý a nie je materiálne motivovaný. Stáva sa opatrovateľom Jonathána, ktorý je už niekoľko rokov v kóme. Jonathán je Žid a Amir trávi dlhé hodiny pri jeho lôžku. Počas služieb mu zvedavosť nedá a tak si kráti čas prezeraním Jonathánových vecí. Chce ich prostredníctvom zistiť, aký bol „predtým“ . Počúva jeho CD- čka. Prezerá si a číta jeho knihy. „Objavuje“ jeho fotoaparát a učí sa s ním zaobchádzať. Čítaním jeho kníh a počúvaním jeho hudby sa začína pozerať na svet jeho očami, poslednou fázou prerodu je, keď sa začne pozerať na svet cez objektív jeho fotoaparátu. Jeho premena je takmer dokonalá. Prihlási sa na prijímacie skúšky na umeleckú školu, ale nechce byť prijatý len preto, že na Arabov majú izraelské školy kvóty, ale preto, že porotu presvedčí svojimi kvalitami. Preto začne používať doklady Jonathána a vystupovať v jeho mene... Je to dobrá kniha, zaujímavá a pre našinca objavná, ale nielen preto, že ju napísal človek spoza druhej strany barikády.

Příběh je určitě poutavě napsaný, přitáhne si čtenáře co nejblíže a potom postupnými krůčky dláždí cestu až do samotného konce. Působí ale dost obyčejně, ačkoliv obyčejný rozhodně není. Dal by se býval ždímat, místo toho visí bezpečně zavěšený na prádelní šňůře. Postavy se většinu času chovají až moc okatě podle předem daného scénáře, místo abychom se jim podívali do hloubky duše, kloužeme po povrchu - byť zajímavém. Téma soužití palestinských Arabů a Židů, resp. ohromná izraelská buzerace na jedné straně a arabská vyšinutost a nepředvídatelnost na druhé straně, je potom pro evropského čtenáře zajímavou sondou. Mohlo mu být dáno více prostoru, možná i více subjektivně podbarveného prostoru. Proč ne. Kniha za přečtení určitě stojí - a dá se to stihnout za noc. :)