Havraní doga Stopař

„O takové kamarádství nestojím ani trochu.“ Nie som si istý, či tu je múdre hodnotiť scenáre. Predsa len ide o veci (Stopař) napísané v roku 1989 (alebo dokonca 1977 – 1979 ako v prípade Havraní dogy). Každopádne by som sa ich skôr zastal, pretože na svoju dobu to vôbec nebolo zlé a ak si myslíte, že nutne muselo ísť propagandisticky-komunistické zlo, mýlili by ste sa, pretože v skutočnosti som tam nič z toho necítil. Bola tam úcta k ochrane krásnej prírody alebo pozitívne budovaný vzťah k priateľom a zvieratám, ale to vnímam za dôležité aj dnes, nevidím na tom nič zlé a kto vidí, toho ľutujem a ľutujem jeho deti a to, ako ich vychováva. Navyše, oslovil ma scenár o sile priateľstva medzi chlapcami, ktorý si navzájom pomáhajú a o vzťahu s krásne nakresleným psom Cirom. Havraní doga ma zas až tak nebavila, ale určite nebola nevydarená. Následne situáciu značne vylepšil (podstatne kratší) Stopař, ktorý koncom 80. rokov vyšiel v hŕstke leporel (fakt). Stopař nie je zďaleka až taký statický, predvádza sa v nádherných farbách a disponuje parádnou kresbou Jiřího Petráčka, ktorý sa vymaznal najmä s početnými, krásne nakreslenými prírodnými oázami. Lesy, polia, jazerá, dýcha z toho parádna retro atmosféra dôb nášho detstva, ktoré sa už nikdy nevráti. K tomu určite potešia kvalitné bonusy, ako sú medailóniky autorov alebo ukážka z listov, ktoré písali detskí fanúšikovia scenáristovi Ivo Pechařovi.

Zpočátku jsem byl skeptický. Komiksy vzniklé v našich krajinách za daného období mě v mladých letech příliš neoslovovaly. Takže mě překvapilo, když mě oba prezentované komiksy nakonec zaujaly (pravda, ten druhý více - měl spád). První příběh, Havraní doga, zabírá větší část knihy; na můj vkus má dvě vady. Prvním je příliš pomalý rozjezd - hlavní zápletka se rozvine až časem. Druhým je neuspokojivý konec. Tak nějak jsem čekal, že hlavní antagonista bude potrestán, což se kupodivu nestalo. Počítám tedy, že se tak stalo „v zákulisí“ komiksu, který chtě nechtě odráží svou dobu (což je správně). Druhý příběh už předem avizuje, že jde o příběh vesnického kluka - o jeho životě a obecně vztahu k okolnímu světu. I zde jde o výchovný kus pro mládež, nicméně to po čas čtení ani nepoznáte. (Ale velká výtka - na mláďata zvířat v přírodě nesahat! Jejich matka je pak nechce zpět a zemřou krutou smrtí.) Na konci tohoto svazku mě dojaly dopisy mladých čtenářů autorovi. Je krásné, když cílová skupina reaguje na dílo spokojenými dojmy. Jako malý náhled do světa našich komiksů v období 1977 až 1989 jde rozhodně o dobrou volbu.

„O takové kamarádství nestojím ani trochu.“ Nie som si istý, či tu je múdre hodnotiť scenáre. Predsa len ide o veci (Stopař) napísané v roku 1989 (alebo dokonca 1977 – 1979 ako v prípade Havraní dogy). Každopádne by som sa ich skôr zastal, pretože na svoju dobu to vôbec nebolo zlé a ak si myslíte, že nutne muselo ísť propagandisticky-komunistické zlo, mýlili by ste sa, pretože v skutočnosti som tam nič z toho necítil. Bola tam úcta k ochrane krásnej prírody alebo pozitívne budovaný vzťah k priateľom a zvieratám, ale to vnímam za dôležité aj dnes, nevidím na tom nič zlé a kto vidí, toho ľutujem a ľutujem jeho deti a to, ako ich vychováva. Navyše, oslovil ma scenár o sile priateľstva medzi chlapcami, ktorý si navzájom pomáhajú a o vzťahu s krásne nakresleným psom Cirom. Havraní doga ma zas až tak nebavila, ale určite nebola nevydarená. Následne situáciu značne vylepšil (podstatne kratší) Stopař, ktorý koncom 80. rokov vyšiel v hŕstke leporel (fakt). Stopař nie je zďaleka až taký statický, predvádza sa v nádherných farbách a disponuje parádnou kresbou Jiřího Petráčka, ktorý sa vymaznal najmä s početnými, krásne nakreslenými prírodnými oázami. Lesy, polia, jazerá, dýcha z toho parádna retro atmosféra dôb nášho detstva, ktoré sa už nikdy nevráti. K tomu určite potešia kvalitné bonusy, ako sú medailóniky autorov alebo ukážka z listov, ktoré písali detskí fanúšikovia scenáristovi Ivo Pechařovi.