Goyov pes

S menom László F. Földényi sa mi po prečítaní titulu Goyov pes bude spájať pozitívna referencia pre každého, kto chce odpovedať na obsedantný hlad po duchaplných esejach hodnotnej akosti. Edícia Eseje (vydavateľstvo Kalligram) sa mi opätovne osvedčuje, a zohráva rolu Ariadninej nite v pomyselnom labyrinte nerozhodnosti. Maďarský literát neobmedzuje svoju pozornosť limitovanou tematikou, práve naopak, predkladá pätnásť kratších, avšak obsažných statí na témy: masa a Canetti, Dostojevského človek a človek Hegelov, filozof Lev Šestov, súmrak vzdelávania, chvála pomalosti etc. Štýl písania je vyvážený, teda nejde o apokalyptickú kritiku problematiky bez nádeje na nádej eg. Lipovetsky, a súčasne je autor dostatočne polemický vo svojich súdoch a záveroch. Niektoré myšlienky vo mne ešte doznievajú, z tých vyberám: "Človek ľahko podľahne ilúzií, že si je konečne sám sebe pánom, je autonómnou bytosťou, ktorá už nie je povinná skladať účty nikomu a ničomu. Tým, že popiera kozmický poriadok, pokúša sa vytvoriť svoj vlastný, čo v praxi znamená, že chce svetu vnútiť svoju vlastnú vôľu, pričom je nútený popasovať sa s ostatnými, ktorí majú podobné túžby a predstavy. Kto sú tí ostatní? Sú to tí, ktorí sú prítomní aj vtedy, keď chcem ostať sám." "Zlo: zahniezdi sa vo mne, no pritom ma presvedčí o tom, že ho mám hľadať niekde inde." "Vzdelanie je synonymom slobody. K jej predpokladom dnes patrí aj to, že sa uzavriem pred umelo šíreným nadbytkom informácií, ktoré očakávajú odo mňa totálne prispôsobenie."