Eseje o náboženstve a filozofií

Christian Johann Heinrich Heine (1797 Düsseldorf 1856 Paříž) bol prozaik, básnik, publicista a esejista romantizmu, predstaviteľ literárneho hnutia Mladé Nemecko, ktoré združovalo revolučne-liberálnych autorov (Gutzkow, Laube, Heine, Börne) presadzujúcich slobodu slova, emancipáciu žien a boj proti náboženským dogmám. VSSS vydalo toho roku prvý slovenský preklad Heineho diela O náboženstve a filozofii, ktoré pozostáva z troch rozsiahlych esejí tohto významného literáta. Heineho preslávilo niekoľko citátov, ktoré kolujú internetom a ľudia si ich pridávajú na svoje sociálne siete. Uvediem niektoré najzaujímavejšie a niektoré aj celkom vtipné: Múdry človek všetko spozoruje, hlupák sa ku všetkému vyjadrí. Všetci silní ľudia milujú život. Že sa Xantipin manžel stal veľkým filozofom, je zázrak. Pri tom večnom štekaní ešte myslieť! Ale písať nemohol, to už bolo nad jeho sily: Sokrates nezanechal jedinú knihu. Vieš, prečo moja rakva by mala byť taká veľká a ťažká? Pretože do nej položím svoju lásku i svoju bolesť. Jedni čítajú, aby si zapamätali, iní, aby zabudli. Nehovorím, že ženy nemajú charakter, skôr majú každý den iný. Nikdy nemožno vedieť, kde sa v žene končí anjel a kde sa začína čert. Nešťastie, ktoré príde v starobe, je dvojnásobné. Šťastie je neviestka. Všade, kde veľký Duch vysloví svoju myšlienku, je Golgota. PRVÁ KAPITOLA, DOMINUJE TÉMA REFORMÁCIE Vznik kresťanstva, reformácie, fenomény spojené s démonizovaním krásy a zmyselnosti, hon na čarodejnice, mytológie a z nich vyplývajúce tradície staršie než kresťanstvo ako strach z démonických bytostí či viera v kúzla a zázraky (a ktoré sa prejavili aj Lutherovým strachom z čertov a démonov), ľudové povesti o škriatkoch, to všetko je náplňou prvej kapitoly, ktorá priam kulturologicky analyzuje nemecké filozofovanie, nemecký protestantizmus a porovnávanie francúzskej a nemeckej kultúry. Ako veľký bojovník za slobodu slova sa vyjadruje aj k otázke slobody univerzít. CHVÁLA DESCARTA, KRITIKA IRACIONALIZMU Ďalšiu kapitolu venuje významu Reného Descarta pre legitimizovanie racionalistickej filozofie a narušenie scholasticizmu, a taktiež významu filozofov Locka, Leibnitza, Spinozu a vzťahu medzi nimi. Prechádza k ťažkému rozboru filozofických a teologických koncepcií. Text je v tomto zmysle užitočný najmä pre študentov filozofie. Čo nemôžeme spoznať, nemá zmysel, duchom spoznávané treba doviesť k hmotnej zjavnosti, nadväzuje na Spinozove učenie. Skeptický je voči mystickým autorom ako Schellingovi, Paracelovi či Bőhmeovi. Zdôrazňuje rozpor medzi kresťanským ideálom a realitou. Kresťanstvo sa stavalo proti matérii, Heine bojuje za morálne uznanie, rehabilitovanie hmoty.[1] Boh je identický so svetom a prejavuje sa v rastlinách, prírode a v človeku v človeku božstvo dochádza k sebauvedomeniu, a z toho Heine predpokladá, že každý človek dokáže vyjadriť iba jednu časť Božieho sveta a vesmíru, čo pripomína jeho známejší citát: Každý človek to je celý svet; pod každým náhrobným kameňom sú pochované svetové dejiny. Človek môže pochopiť iba časť javov a vyjadriť isté množstvo ideí, ktoré môže zanechať pre budúce generácie. V každom prípade Heine v texte stojí na strane racionalizmu, osvietenstva, materializmu a rozumu, a bojuje proti mysticizmu, spiritualizmu. Čiastočne sa venuje aj Christanovi Wolfovi ako autorovi Encyklopédie filozofických vied a Johanesovi Spenerovi (iniciátorovi pietizmu). Napokon konštatuje, že kresťansko-lutrránsky dedičný hriech a leibnizovsko-wolfovský optimizmus sú nezmieriteľné! Konštatuje, že náboženstvo sa nesmie overovať, akonáhle začne hľadať pomoc vo filozofii, je jeho zánik podľa Heineho neodvratný a dodáva ale práve to je náš triumf umožnili sme našim protivníkom hovoriť a oni si musia stáť za slovo. V eseji ďalej pokračuje analýzou ďalších autorov, filozofov, teológov a pod. Uvádza Mendelsohnove spochybnenie Talmudu ako analógiu s Lutherom a významný priestor dáva tiež Lessingovi. (oceňuje ho pre polemiku, ktorou vyvolal obrovský spoločenský ohlas). Podľa Heineho išlo vôbec o najvtipnejšieho človeka v celom Nemecku (Jeho vtip bol skôr veľkým nemeckým kocúrom, ktorý sa s myšou po hráva, prv než ju zadrhne). V luteránstve a racionalizme vidí Heine oslobodenie národa. Esej končí spomenutím Kantovej Kritiky čisteho rozumu čím čitateľa pripravuje na tretiu kapitolu, v ktorej bude Kant dominovať. AKO SA KANT STRETOL S FICHTEM Tretiu esej začína mimoriadne aktuálnymi slovami, ktoré akoby vizionársky predpovedali problém etiky, technológií, robotizácie či kyberpriestoru a algorytmov: Je hrozné, keď nami vytvorené telesá vyžadujú od nás dušu. Oveľa strašnejšie, hroznejšie, príšernejšie je však to, ak vytvoríme dušu, ktorá od nás vy žaduje telo a touto túžbou nás prenasledujú Esej venuje najmä významu a odkazu Immanuela Kanta: Kant spôsobil ťažkopádnym, naškrobeným štýlom svoj ho hlavného diela veľmi veľa škody podobovatelia sa po ňom opičili v tejto formálnosti a u nás vznikla povera, že kto píše dobre, ten nie je filozof. Avšak matematická forma sa od Kantových čias vo filozofi i už ne rozmáhala Kritiku čistého rozumu považuje za hlavné dielo Kanta. Kant podrobil schopnosť poznávania výskumu, usmernil výskum ľudského ducha a zisťoval, čo sa tam prejaví. Predtým obiehal rozum okolo sveta javov a pokúšal sa ho vysvetliť, Kant necháva rozum ticho stáť a svet javov obieha okolo neho a je vysvetľovaný podľa toho, ako prichádza do priestoru (rozlišovanie medzi noménmi a fenoménmi). Heine konštatuje, že skrz Kanta nemôžeme o Bohu vedieť nič. Podľa Heineho však Boh je všetko, čo je tu a ak by sme o jeho existencii pochybovali, pochybovali by sme o živote samotnom. Kant podľa Heineho učinil zmŕtvychvstanie Boha, ktorého najskôr usmrtil teoretickým rozumom a oživil ho deizmom. Tejto téme prechodu Kanta k deizmu sa podrobne venujú aj dvaja významní slovenskí filozofi Eugen Andreanský[2] a Ľubomír Belás.[3] Okrem Kanta sa Heine tiež venuje Fichteho metóde, ktorú podľa Heineho prebral od Kanta. Fichteho metódu považuje za živú, ale aj nepokojnú a zneisťujúcu. Fichteho filozofia podľa Heineho preukázala neplodnosť idealizmu a prechod k prírodnej filozofii. Vedecká náuka od Fichteho je podľa Heineho pokračovaním Kantovho diela. Heine tiež siahne po Fichteho denníkoch, z ktorých sa dozvedáme ako vnímal Fichte Kanta po osobnom stretnutí. Taktiež opisuje Fichteho vzostup a pád (a v tej súvislosti uvádza aj citáty Goeteho). Napokon konštatuje že Fichteovský idealizmus je najhorším konštruktom, ktorý je bezbožnejší než materializmus, zároveň však odmieta Fichteho prenasledovanie. Následne si poriadne kopne do filozofii Schellinga (útočí na neho skutočne ostrým perom) a opätovne chváli Spinozu. Hegela označuje za najväčšieho nemeckého filozofa po Leibnizovi. Záverom sa širšie zamýšľa nad rôznorodými protipólmi nemeckej filozofie. Konštatuje, že filozofia je dôležitá. Uvažuje tiež o vzťahu filozofie a revolúcie. Kantovec, fichteovec, prírodný filozof to sú termíny, ktorými ku konci knihy Heine šermuje v každej druhej vete. Ku koncu predpokladá revolučné javy v Nemecku a brojí proti Francúzom. Na záver čo dodať Heineho kniha rozhodne nemá komerčný potenciál a je literatúrou určenou najmä pre filozofov, kulturológov, spoločenských vedcov, ale ako inšpirácia pre spisovateľov.