Elak z Atlantidy

Elak, kedysi známy ako Zeulas z Cyreny, jedného dňa vyhral súboj, vzdal sa trónu v prospech svojho brata a vybral sa na cestu tuláctva. A niekde po ceste sa k nemu pridal Lykon, večne podgurážený tiež dobrodruh a bojovník. Ten prvý sa oháňa kordom, ten druhý mečom. A spoločnými silami sa dostávajú do napínavých súbojov s čarodejníkmi a kňazmi a mágmi, ktorí nejako otvorili vyššie poznanie a požičali si moc od hnusne temných božských bytostí. Takže sú títo zloduchovia väčšinou ešte aj škaredí. Má to teda kopu prvkov, ktoré boli v tom čase úplne bežné, no teraz by sa nad nimi zdvihlo nejedno obočie. Na druhej strane je Elak zaujímavý chlapík. Aj milovník, takže z problému ťahá sporo odetú krasotinku. A radšej vždy inú. Ale je sympatický tým, že prejavuje strach a správa sa ľudsky. A možno platí, že jeho ťaľafatky sú napísané podľa totožnej schémy, ale aj tak dokážu zaujať. Tou podmanivou atmosférou. Tým temným prísľubom lovecraftovského hororu. Tými zaujímavými charakterovými okamihmi, keď proste niekto urobí niečo nad rámec svojho typového chlievika... Elak je teda napriek všetkému zaujímavý. A hoci jeho svet tvoria len štyri poviedky, vytvoril si pre seba dosť priestoru, aby ponúkol zase o niečo odlišné spracovanie meča a mágie. Ktoré je ale pritom v podstate úplne klasické. A pritom zahalené do hororu. Je ozaj škoda, že je Kuttner taký opomínaný.

Rok napsání povídek 1938–40 a je to poznat. Takové malé, naivní, ale zároveň krásné a báječně čtivé příběhy. Člověk se dostává k prapůvodu žánru a tato exkurze do dávné historie (zhruba doba Tolkiena, ale opak – nevážné, plné srandovních situací). Jakoby nekvalitní, ale psané tak dobře, že to nevadí. Normálně nemám rád brak, ale souboru o Elakovi se tak nedá říkat. Těžko definovatelné, ale určitě kniha stojí za to. Koneckonců, moc času nezabere.