Mýtus Alexandr Dubček rozluštěn, liberální komunista se sklony k slovenskému nacionalismu, který nakonec režimu podlehl a spolupracoval s ním dokud se mu hodil. Tomáš Ferenčák konečně deglorifikuje onu modlu jménem Alexandr Dubček, který slízl smetanu za reformní program KSČ z roku 1968, za který se zasloužili jiní a sám nakonec podepsal onen pověstný pendrekový zákon.

Nejde o to, že autor knihou objavil Ameriku. Teda niečo, o čom všetci vedia. Že Alexander Dubček bol telom aj mysľou presvedčený boľševický aparátčik. To by nevadilo. Ani to, že autor ako mladý "odvážny historik" nemá rád komunistov a zvlášť tých z roku 1968. Čo vadí a veľmi je, že jednoducho autor nemá literárny talent. Kniha sa číta otrasne. Je napísaná neživotným, strnulým jazykom, bez kúska citu. Veď áno Dubček bol komunista, to všetci vieme. Zároveň však, na rozdiel od stoviek iných aparátčikov, mal aj srdce a úsmev. To presvedčilo ľudí. Preto stáli za ním. A práve táto synergia viedla k uvoľneniu tuhých boľševických oprát. A na tom mal Dubček nemalú zásluhu. Preto tie fotky v plavkách, ako skáče z mostíka do bazéna, preto rozžiarená Marta Kubišová a Iva Janžurová, čo ho prišli potešiť darčekmi pred rokovaním, preto dubčekovské rožky. Ferenčák úplne ignoruje túto podstatu. Dôvody vedúce k masovej obľube socializmu s ľudskou tvárou, sú v publikácii úplne ignorované. Tá atmosféra spontánneho, nedirigovaného prijatia boľševickej verchušky verejnosťou, priam tryskala z novín (stačilo si len prečítať Mladý svět 68, slovenské Revue svetovej literatúry s hipisáckym komixom Barbarella, Knižný magazín s aktami a odvážnymi článkami, humoristický Roháč, či aspoň vypočuť si pikantne vulgárne piesne popredných slovenských umelcov (Dibarbora, Labuda, Krajíček, Hammel, Kolínska...) nahraté v hudobnom štúdiu na Leninovom - dnešnom Jakubovom námestí, označené ako Silvester 1968). Brežneva išlo od zlosti poraziť práve kvôli spontánne príjimanej občianskej radosti z komunistickej vlády. Tomu, čo on nikdy nedokázal, musel jednoducho už len z prostej žiarlivosti prejsť tankami po chrbte. Nie. Nič z toho autor (TF) neurobil, úplne opomenul tieto kľúčové, emočne - kultúrno, publicistické aspekty krátkodobo nadobudnutej skoro úplnej slobody, umenia zbaveného cenzúry. Juraj Puci nadšene šľapal pešo naprieč Česko-Slovenskom, aby o kultúrno spoločenskom vzopätí podával pravidelné týždenné info. Ale Ferenečák do žurnálov a umeleckých publikácií, ba ani do humoristických časopisov nenahliadol. On fokusovo vidí len zaprášené archívy schôdzí ústredného výboru a ťahá nudné, strnulé a zaprášené hárky z archívov. Ktoré dávno každý pozná. Poučenie z krízového vývoja, táto krajne tendenčná boľševická publikácia je zaujímavejšie a šťavnatejšie napísaná, než tento upotený, strnulý blábol. A hoci mám knihu s autorovým vlastnoručným venovaním, osobne som mu povedal, že sa mi páčila len poznámka pod čiarou, kde spomenul Plastic People of The Universe. Zvyšok sa mi nepáčil. Avšak za tých Plastikov si Tomáš F. hviezdičku zaslúži. Autorovi odporúčam do budúcna, aby už nikdy žiadnu knihu nepísal. A ak áno, nech si predtým prečíta minimálne 10 000 (slovom desať tisíc) iných kníh. Pretože inak ostane stále len v polohe snaživého nedouka s chýbajúcim literárnym talentom. V dobrom to myslím, Tomáško - kámoško, len v dobrom!