Dom hluchého

Vynikající slovenský román, kde se autor nebojí naplno hovořit o věcech léta držených pod pokličkou. Takhle se konečně člověk postupně dovídá, co se dělo na Slovensku mezi 14.3. 1939 a SNP. V mém mládí se to zkrátka neučilo. A autor se s tím vyrovnává opravdu vynikajícím způsobem. Ale je třeba se do toho pořádně začíst a nechat se jen unášet. Jen 2 připomínky. Ten prolog bych spíš zařadil jako vysvětlující epilog. Navíc je v něm několik nepřesností, nevím jestli autorských nebo překladatelských. Matka místo babička, vnuk místo syn. Zastřelení místo sestřelení. To určitě přispívá k té určité zmatenosti zmiňované ve více recenzích.

"Slovenské príslovie hovorí, že do uprataného domu prichádza smrť." Uff. Keby som toto príslovie poznala v roku 2021 - veru by som neupratovala babičkin byt za covidu... Až ma zamarazilo. Krištúfkovu knihu som našla v lacných knihách ako posledný kus snáď do 2e...a vyplatila sa do posledného centíka. Ako vravievam, plnotučné čtivo, treba čítať postupne, nestratiť sa, vychutnávať.. Autor sa rozhodol previesť nás vďaka rodinnej ságe Trnovských z Brežian dejinami Slovenska od 30tych rokov 20storočia až do nového milénia. A vďaka za to. Neskutočne košatý a kvetnatý štýl, mazná sa so slovami, dej pretkáva vlastými myšlienkami, voľáke to príslovie a porekadlo sa vždy nájde, aby sadlo ako riť na šerbeľ, ako sa hovorí. Normálne som sa tešila na každú stránku, čo pekné si zas pre nás, čitateľov, prichystal. Rozprávačom je Adam "Adašo" Trnovský, ktorý sa venuje hlavne svojmu detstvu, vzťahu s otcom a odkrývaniu otcovej histórie. Pripletú sa nám tam i záhadné kosti, ktorých pôvod mi pekne zamotal hlavu. Skvelé čtivo, kde sa veľa dozvedáme o dejinách, pretože toto sa v dejepise neučilo, a to málo, čo sa učilo, aspoň mne z hlavy rýchlo vyfičalo, vytlačené inou látkou. Polka Adašovej rodiny bola židovská... otvára preto židovskú otázku, osudy predvojnové, vojnové a povojnové návraty. To bola pre mňa veľmi zaujímavá a silná téma. Ďalej otázka prezliekania kabátov a tanec podľa vládnej garnitúry. Rodinu Trnovských premelie kde čo, a čo nestihne, určite zažije aspoň jeho naj kamarát Vojto Roško a jeho rodina. Írečité brežanské postavičky ožívajú pred očami v kulisách kaštieľa, Sálavy, vinohradov... Aby som nespoilerovala - pokiaľ máte radi rodinné ságy, nedávnu históriu našich národov, peknú a farbistú slovenčinu, vrelo odporúčam. A hlavne tiež autorove vlastné myšlienky určite stoja za odhalenie ! Ja som si pošmákla. Jednu hviezdu uberám za posledných asi 30 strán, boli pre mňa trochu sklamaním, akoby už dochádzal dych. I tak skvelé a veľmi dobré... "Veď aj otec hovorieval : Nostalgia sú spomienky na niečo, čo nikdy nebolo.!" "Na oslave podávala aj ďalšiu veľkú vzácnosť - ktorýsi pacient otcovi podaroval údený hovädzí jazyk. Zostal tvrdý, lebo ho mama málo varila, ale všetci predstierali, že túto lahôdku na tanieri rozhodne nenechajú. Ujo Rudo si na ňom nakoniec zlomil zub. " "Spoločný rodinný život (napriek tomu, čo sa zvykne potárať v románoch z červenej knižnice) zvykne priniesť isté otupenie hrotov - a to najhoršie, čo môžete spraviť, je vziať si za manželku svoju osudovú ženu. Tá by mala radšej pekne zostať zahalená nedosiahnuteľnosťou alebo akýmsi tragickým nedorozumením, ktoré už nejde vziať späť. O Zuzane som si po celý čas myslel (a myslím dodnes), že mojou osudovou ženou rozhodne bola. V zákrutách aj nad priepasťami, do ktorých sme neraz spadli a riadne sa doudierali. Človek sa za svoje chyby môže vyhovárať na dobu - je to príjemné a pohodlné - , ale kľúč ku všetkým veciam má zvyčajne on sám. Ako vravel Pascal : Najväčšou tragédiou človeka je , že nevydrží pekne potichu sedieť vo svojej izbe. Svätá pravda !"