Čo vietor spieva

Výber z poézie ruského symbolistického dramatika a poeta Alexandra Bloka v slovenskom preklade ma prekvapil nielen silou, kvalitou a ľahkosťou, ale aj široko-siahlym výberom a celkovou koncepciou. Jedná sa o symbolizmus, a teda básne nehovoria o témach priveľmi konkrétne, no súčasne sú stále dostatočne uchopiteľné, interpretovateľné a plné atmosférických a metaforických obrazov. V priebehu knihy tak máme možnosť sledovať autorov vývoj v tvorbe a rovnako tak striedanie týchto ústredných symbolov: každá zbierka totiž pracovala s akousi ústrednou témou, kedy subjekt získava až hereckú úlohu či charakterovú štylizáciu. V Básňach o krásnej dáme sú to postavy Commedie de’ll arte, v Snežnej maske z roku xxx je to najskôr samotná ruská príroda, sneh, vietor a ľad; potom zas účastník bálu plnom masiek. Básne zaznamenávajú až tragikomické, melancholické Blokove pocity – neuskutočnenú lásku, milostné trojuholníky a pocit samoty; rovnako však dokázal v závere svojej tvorby zareagovať na Prvú svetovú vojnu (báseň Sup) či Októbrovú revolúciu skrz svoju poému Dvanásť. Autor tu vystupuje autenticky ako intenzívne prežívajúci človek, ako človek vnímavý a hĺbavý; neobmedzuje sa však len na seba – medzi jeho ďalšie témy patrí aj téma umelca a umenia (báseň Múze). Obrazy pohlcujú a melodické verše s rôznorodými rýmami ich zväzujú dohromady, takže by som aj bez znalosti originálu pochválil preklad. Čo sa týka koncepcie, kniha síce neobsahuje žiadne ilustrácie, no mimo predslov a doslov sa v nej nachádzajú skvelo zvolené, kontext prehlbujúce citácie z listov, denníkov, rozborov a memoárov – či už osôb z Blokovho okolia alebo literárnych vedcov (dokonca aj amerických či britských), ktorí sa jeho dielom zaoberali. Dozvedáme sa tak nielen o poézii samotnej, ale aj o dramatike a živote; vďaka čomu je autorova poézia ešte o trochu zrozumiteľnejšia a kniha obsažnejšia. Básne z Čo vietor spieva sa skvelo hodia na pochmúrne, zimné večery a rovnako tak ako doplnok k Blokovej dramatickej tvorbe.