Chopinova platňa

Tenká knižka, ktorá ma zaujala svojím názvom a anotáciou. Anotácia ju opisovala ako román o snení, o zabúdaní a možno ako román o neustálom prebúdzaní a hľadaní podstaty vecí. A presne taká aj je. Dovolím si ešte doplniť, že je to kniha o starobe a hľadaní seba samého, o tom tichom, nenápadnom procese, keď sa človek vracia k svojim spomienkam, triedi ich a skúma, čo z nich je ešte živé. Je to melancholická a hĺbavá kniha, ako stvorená do daždivého jesenného dňa. Až ma trochu mrzí, že som ju čítal v lete, pretože práve daždivé počasie za oknom, by ešte viac podčiarklo jej atmosféru. Dej je komorný, miestami snový, až trochu temný, no aj napriek tomu z neho sálalo isté teplo. Tým chcem povedať, že od tejto knihy nemožno čakať čistú depku, skôr jemné, občas bolestivé pripomenutie toho, čo znamená žiť a pamätať si. Jediné, čo by som jej vytkol, je záver. Čakal som, že príbeh nejako výraznejšie vygraduje do silného vyvrcholenia. Namiesto toho však ide trochu do stratena. Každopádne určite odporúčam.

Nechápem tie oslavné komentáre na Instagrame na túto knihu. Rádoby intelektuálne o LEonardovi, ktorý pláva realitou ako vo sne, a vy tiež neviete, čo je realita, a čo je sen vo sne. Nebavilo ma to tak, že som dostala čitateľskú krízu a opäť som sa presvedčila, že som zbytočne vyhodila peniaze na blbý hype. Keď som ju čítala (a dočítala ju len preto, lebo mi čítačka ukazovala, že má 180 strán), tak mi neustále chodilo po rozume, že som naposledy čítala takú desnú blbosť od iného slovenského autora, ktorý za tú knihu dostal snáď aj Anasoft. Volala sa Paula. O to viac ma pobavilo, keď jedna z postáv v knihe Chopinova platňa sa volala tiež tak.