Cestou k Ciguri

Bom dia literární rodino. Čekám až mi přijde novej plajstajšon a tak nemám do čeho píchnout, řekl jsem si tedy, že budu zase pro jednou intelektuál. Jelikož v životě Felixe Slováčka a Bohuše Matuše je teď relativně klid a Super mám přečtenej za pět minut, vzal jsem do ruky knížku. To já tak dělávám, když čtu. Taky knížky berete do ruk, nebo spíše preferujete nohy? Napište mi to do kometnářů a když si mě přidáte na Patreonu za 200 euro měsíčně, tak vám na to neodpovím, ale pošlu vám exkluzimbní video jak krájím rajčata. Tonda Artaud a já jsme se potkali poprvé a rozhodně ne naposledy. Jen málokdo totiž umí vystřihnout takhle skvělou básničku: Žádnou filozofii, žádné otázky, žádné bytí, žádnou nicotu, žádné odmítání, žádné možná, nic než kadit, kadit. Francouzi si prostě umí užívat života. Dále se mi dost líbilo, že v knížce byly i další slova, třeba když, jen, proto, může, a, do a tak dál. Prostě úplná kanonáda. Čekal jsem trochu víc exotiky, když to Tonda napsal potom, co vodjel do Latinské Ameriky, ale o latině tam tedy nebyl ani řádek. Ani o mexičanech. A znáte tendle? Jak se jmenuje mexičan, kterej ztratil auto? Carlos! LOLOL!

Artauda zaujíma jazyk ako čisto akustická a telesná matéria, očistená od svojej reprezentatívnej funkcie, redukovaná na hlas, dych a rytmus – až k intenzívnemu kriku, ktorý komunikuje bez referenta. Myslím, že je zavádzajúce pristupovať k Artaudovi spôsobom, akým bežne čítame literatúru. Referenčná funkcia sa tu totiž rozpadá; pýtať sa po stabilnom význame pôsobí takmer komicky. Artaud je autor, ktorého jazyk funguje minoritne – stelesňuje pretrvávajúcu heterogenitu, ktorá je neprevoditeľná na to, čo zvyčajne označujeme ako „literatúru“. Šialenstvo zostáva inakosťou, ktorá kladie dielu odpor. To neznamená, že by nedokázalo vytvoriť text, stopu či špecifický výraz. Znamená to skôr, že nemôže byť nikdy celkom subsumované pod racionálnu formu, ktorú „dielo“ predstavuje: podmienky zmyslu, autorstva, identity či prenosného významu. Dielo je napokon niečo štruktúrované a organizované – má formu, kontinuitu, adresáta a implikuje interpretovateľnosť. Šialenstvo sa s týmto všetkým rozchádza. Ako píše Susan Sontag vo svojej eseji o Artaudovi, čím presne pomenúva tento paradox: „Ktorékoľvek konkrétne ‚dielo‘ má preto podvojný status: jednak je to jedinečné, špecifické a už vykonané literárne gesto, jednak meta-literárna deklarácia neuspokojivosti literatúry.“ Artauda je samozrejme možné čítať, no treba mať na pamäti, že singulárna prítomnosť, z ktorej jeho texty vznikajú, v nich pretrváva iba negatívne. Ide o stopu niečoho, čo sa do jazyka nikdy celkom nevpíše – o medzeru či zvyšok, na ktorý jeho texty naliehavo poukazujú; o zívajúcu trhlinu, špecifickú prítomnosť neprítomnosti. Práve táto tenzia robí z čítania jedinečný zážitok – zážitok, ktorý si však zo strany čitateľa vynucuje iný druh senzibility. „žádné tělo, je to nepřesaditelné já. Ale ne nějaké já, žádné nemám.“