Temný příběh, v kterém má Izajáš úkol vypátrat a sejmout sériového vraha. Akce je zde ještě méně, než v předchozí knize série, ale stále je to poutavé, zábavné a napínavé čtení.

Za mňa sklamanie a žiaľ nie malé. „Až“ 3* udeľujem z jediného dôvodu, ten dôvod ale budí rešpekt: Laird Barron je fantastický spisovateľ s obrovským darom, vďaka ktorému tvorí kvalitné texty, ktoré je radosť čítať. Že sa hlavný hrdina vyjadruje ako otvorená historická kniha je OK. To, že sa tak vyjadrujú všetci, vrátane nižšie postavených gangstrov už je trochu divné, ale prečo nie. Vadil mi však nudný prípad. Vôbec ma nezaujímal. Myslel som, že sa rozbehne, ale pri strane 250 mi bolo jasné, že „asi“ nie. V rámci žánru je to dobrý noir. Dobrý, lež neomračujúci. Nech si Laird hovorí čo chce o žánroch a o tom, že je jedno, čo je aký žáner, dôležité je, či je to dobrý príbeh. Jemu skrátka najviac pristanú horory, bodka. O Černé hore sa šepkalo, že hoc na to možno nevyzerá, čiastočne prekvapivo predstavuje práve Lairdov návrat k milovanému hororu. Nuž... nie je to pravda. Je to úplne klasický noir. Áno, kniha síce skutočne obsahuje pár „temných“ odsekov (jeden je uvedený ako úryvok na zadnej strane), ale nenechajte sa mýliť, vyskytne sa v priemere jeden na sto strán, čo je fakt málo. Černá hora proste naozaj nie je horor. Samozrejme sa tým dostávame do bludného kruhu, azda čiastočne až do Hlavy 22. Avšak do Hlavy 22, ktorú si vytvoril sám Laird: nie je to horor, ale to neznamená, že to nie je dobrá detektívka. Teoreticky je, ale zároveň je nudná a to, že je avizovaná ako čiastočný návrat k hororu a pritom ním nie je, je napokon jej najmenší problém.