Carmilla

Carmilla tak príťažlivá a podivná. Konečne som sa dostal ku Jarmile, pardón, Carmille. Základné dielo upírskej literatúry, napísané štvrťstoročie pred Draculom. Le Fanu predstavuje nový model upíra, sexualizovaného, charizmatického, odlišného od folklórnych a mytologických predstáv. V podstate koncept sexuálneho upírieho predátora vymyslel asi Le Fanu. Tu v tele mladučkej či nestarnúcej, ohromne charizmatickej devy. A akoby to nestačilo, odeje svoju Carmillu do priesvitných župánkov, nočných košielok, lesbických predstáv a scén s jej obeťou. Nemôžem sa ubrániť, prirovnaniu k akejsi soft verzii Juliet, Justín, populárnej pornografickej literárnej undergroundovej odnoži. Ale prizvukujem, soft. Kombinácia týchto dvoch prvkov potom z Carmilly urobila takmer najslávnejšie a najvplyvnejšie Le Fanuovo dielo. Také veci ako že si 18-ročná hlavná protagonistka Laura (ak dobre rátam) dokonale pamätá sen spred 12 rokov a jej nová priateľka tiež, (akoby spoločný sen) no čo. Berieme to tak, že strašidelné príbehy 19. storočia na logiku nehrajú, nejaká dokonalá motivácia deja či konania postáv, tiež môže moderného čitateľa ťahať za oči. Ide sa v tomto žánri vyslovene po údive, vystrašení, ohromení čitateľa. Náš upír sa do rodiny dostane tak smiešnym spôsobom,že to skrátka musíte vytesniť. Okúzlených pohľadov, očarených pozorovaní ladného tela, presvitajúcich kriviek, zamilovaných povzdychov, krehkých i vášnivých bozkov, vzdúvajúcich sa poprsí, tých tu teda pár je. Keď som napísal že pár, myslím tým dosť. V podstate v prvej polovici na každej druhej strane. A strieda sa to s odhaľovaným takých tých znepokojujúcich detailov v povahe, správaní, zvyklostiach našej hosťky. Podráždené výbuchy hnevu rýchlo striedajú chvíľky pokoja a nehy. Po týždni začnú po okolí umierať dole v dedine poddaní, ich deti, za záhadných okolností. Aby sme prišli až k riadnemu likvidovaniu upíra v jeho hrobe, ako sa patrí. Skrátka, klasika, ale toto je predobraz a zrod tej klasiky. Toto ďalej milé deti nečítajte... Štvorcípa hviezdička v rohu obrazovky vám asi nič nebude vravieť, takže bacha... cenzúra. V podstate, akonáhle som vedel, o čo sa jedná, zostala pre mňa len jedna zásadná otázka. Bude Carmilla sať krv asi ako neskôr Dracula, z krčnej tepny, či bude sať len bradavky, či aj bradavky, aj krk, či ako v niektorých iných vzoroch, urobí ranu na hrudi obeti? Pozrite... som len obyčajný starnúci chlap, hádam nik nečaká, že v pomerne krátkej strašidelnej novele či romanete z predminulého storočia začnem komentovať nejakú literárnu vedu. Dve mladé panny, večne v objatí v spoločnej posteli? Čo si Le Fanu myslel? :) No decka, už si zase môžete zapnúť zvuk a otvoriť oči... PS: Inak potešil ma z povesti tu v jednej kapitole spomenutý dáky lovec upírov z Moravy, ktorý vedel čo a ako, odtínal hlavy zmŕtvychvstalým miestneho cintorína, schovával im rubáše, aby sa pri návrate do hrobu z nočných výletov nemali do čoho obliecť a do hrobu následne navrátiti sa. Jo holt, Morava od staroveku asi čelila upírej nákaze podľa autora. On ten jeho pôvod je nakoniec trošku iný, ale nech. Bram Stoker to všetko aj tak odtiahol do odľahlých končín Transilvánie.

Carmillu už dlhšie vnímam ako ten príbeh, ktorý stojí buď ako inšpirácia za inými knihami, alebo je to niečo, čo ostatní autori vo svojich knihách prerozprávajú podľa svojich predstáv. Tak som si povedala, že by možno nebolo na škodu spoznať aj originál. A je na tom cítiť, že je to dielo devätnásteho storočia. Má to v sebe istý pátos, nadnesenosť, ale aj logické nedostatky. Je to problém? Možno áno. Ale ja túto novelku vnímam predovšetkým ako reprezentanta gotickej upírčiny a tá sa len sotvakedy hrá na nejakú logiku. Miesto toho ponúka ponurosť, záhady a neraz hystériu. A to všetko som našla v texte, ktorý je výborne vygradovaný a správne pochmúrny. No a hlavne sugestívny, takže si každý čitateľ môže domyslieť to všetko, čo ostalo nevypovedané alebo len naznačené.