Hlavné postavy tohto filozofického románu, sa chovajú ako dve zrkadlá postavené oproti sebe. Nekonečne sa zraňujú a ubližujú si a zbližujú sa, stále dokola a pritom nemôžu bez seba navzájom koexistovať. Tú poslednú hviezdičku som strhol za štýl, ktorý nedržal mnohokrát pokope, aj keď som chápal kauzalitu viet, niekedy spolu akoby nesúzneli. Román obsahuje mnoho nedopovedaných viet, ktoré ale nanešťastie nie sú ukončené tromi bodkami, a viet, ktoré neobsahujú prísudok. Miestami tých heslovitých viet bolo za sebou až príliš. V slovenčine bol nadôvažok preklad prešpikovaný slovami, ktoré už asi inde nenájdete, tým pádom oceňujem prekladateľovu prácu v obohacovaní jazyka. Takže: Ak hľadáte sympatických hrdinov, ľahké čítanie, jednoducho pochopiteľné postavy, napínavé príbehy, lovestory, nebodaj nejakú katarziu, ktorá by bola vyvrcholením spisovateľovej snahy, PROSÍM, nečítate túto knihu. To neznamená, že by bola zlá, ale tak zložite uchopiteľné dielo sa len tak nenájde...pánovi Menassehovi, by prospelo, keby trochu dal nohu z plynu svojho intelektu a skúsil pochopiť svojich čitateľov. Ak píše také knihy, aké sám rád číta, nezávidím mu, že musí so sebou vydržať. A pritom viem, že vie písať výborne, Vyhnaní z pekla, mali s touto knihou veľa styčných bodov, ale aj tak to bola o triedu lepšia kniha.