Tohle jsou světy skryté za slovy a souhlasím, že musíte hodně dávat pozor a nic nevynechat. Kniha byla dost psychadelická a prostředí jako kdyby autor popisoval své halucinace po užití LSD. Obdivuji prostedi kterým se inspiroval a na něco takového narazit to je originalita. Celkově je to vulgární, vtipné i hluboké a má to co do sebe. Jen to vyžaduje teda pořádnou trpělivost. Kniha je podstatně odlišná od běžné beletrie

Marlon James svoj príbeh začína takpovediac na konci. Hneď v prvej vete čitateľovi prezrádza, že dieťa zomrelo, a tým štartuje zdĺhavé rozprávanie s mnohými odbočeniami. Do úlohy rozprávača pritom pasoval Stopára. Ten, zatvorený v cele, prostredníctvom vlastných spomienok vysvetľuje vyšetrovateľovi, čo sa stalo. Alebo skôr len odpovedá na položené otázky, no veľmi svojsky a nejednoznačne. Jeho slová sú plné poloprávd. Takto sa pohráva s čitateľovou pozornosťou. Niekedy sa vracia do čias svojho detstva, aby vzápätí preskočil do vzdialenej budúcnosti. Nedá sa povedať, že by sa točil v kruhu. Akoby skôr rozmotal rôzne klbká, zamiešal nite a tie potom náhodne vplietal do pomerne nesúrodého gobelínu. V miestnosti plnej nespoľahlivých rozprávačov by sa Stopár poľahky stal ich cisárom. Do príbehu výrazne zasahujú aj iné postavy. Niektoré sú epizódne a rýchlo sa vytratia. Iné, ako napríklad Leopard, ostávajú a všeličo ovplyvňujú. Najmä však Stopára, pretože ide hlavne o jeho život, o ktorom čitateľ číta. V istom zmysle by sa kniha dala považovať za nesúrodú kroniku. Vďaka prelínaniu dejových i časových liniek navyše drží čitateľa v napätí. Najsilnejším prvkom knihy nie sú postavy. Je ním atmosféra a spracované témy. Autor sa neinšpiroval len africkým folklórom, ale aj tamojšou kultúrou a spôsobom myslenia. Občas to pôsobí až tak, akoby si skupinka pútnikov večer pri ohni rozprávala staré príbehy. James neopisuje, skutočne sa mu podarilo preniknúť do odlišného spôsobu myslenia a motivácie ľudí. Vďaka tomu rýchlo vtiahne čitateľa doprostred rozpáleného buša. Autor sa zahráva s pozornosťou čitateľa a nešetrí priestorom na premýšľanie. Pritom sa mu darí nenásilne obsiahnuť témy ako napríklad kmeňová nevraživosť, ale píše aj o kultúrnych i sociálnych rozdieloch. Najčastejšie sa vracia k motívu hľadaniu pravdy. Zdôrazňuje však, že každý príbeh sa líši od iných podľa toho, kto ho rozpráva, pretože jednotliví svedkovia majú na dané udalosti svoj jedinečný pohľad. James balansuje na rozmedzí metaforického jazyka a skutočného života. Prepína medzi snovou magickosťou a občas až obscénnou reálnosťou. Oči nezatvára prakticky pred ničím a nedovoľuje to ani čitateľovi. No od začiatku je jasné, že nabáda k premýšľaniu a čítaniu medzi riadkami. Škoda len, že kniha okrem zoznamu postáv neobsahuje aj slovník. Ten by aspoň prispel k lepšiemu chápaniu niektorých cudzích slov. Čierny leopard, červený vlk nie je kniha vhodná na vyplnenie voľného poobedia. Jej čítanie si totiž vyžaduje hlavne čas a schopnosť vnímať aj tie najmenšie nezrovnalosti. Pre tých dostatočne trpezlivých však otvára bránu do kultúrne úplne odlišného sveta, v ktorom je pravda veľmi premenlivou veličinou.