Bílý žralok

Ajta krajta, to byla ale smaženice - Benchley to tam sypal jak Babica do hrnce - ocelově ozubené, geneticky vyšlechtěné nacistické obojživelné monstrum, které si ve vodě podá i samotného Velkého bílého jako nic - nemluvě o rychlosti ... , kterého pronásleduje rozvedený klaďas na vlastním ostrově společně s Mengeleho učedníkem nad hrobem a nesmí chybět ani šťabajzna, která to koření svým šarmem a dobrotivostí - 40 %

Nuda alebo inými slovami aby som citoval Rain Mana: o-ouuu. Toto Benchleymu nevyšlo. Pôvodne som chcel napísať, že Čeľuste sú oproti tomuto hororové veľdielo, ale potom som si uvedomil, že vlastne ani ony nie sú plnokrvný horor, ale „iba“ dráma, v ktorej „náhodou“ raz za čas nejakého nešťastníka roztrhá a čiastočne zožerie žralok. Bílý žralok je na tom podobne: venuje sa (nezaujímavým) postavám, ktoré medzi sebou vedú tonu (mdlých) dialógov. Dokonca nechýba moment, v ktorom kompetentní odmietnu uzavrieť pláž „len“ kvôli nejakej trápnej hrozbe o zle číhajúcom v okolitom oceáne, no a raz za čas sa na scéne vyskytne nudný netvor (ani sám poriadne nevie ako) a mdlo zožerie človeka. Chcel som skonštatovať, že tému čiastočne ozvláštňuje aspoň (keď už nič iné) atypické (a vcelku nečakané) napojenie na Druhú svetovú vojnu... ale klamal by som. Najviac sa mi páčili momenty z pohľadu príšery, no i to je kópia Čeľustí. Tak sorry, Péťo, ale toto fakt nie.