Batman Stav strachu

Dokončenie minulého dielu. Scarecrow dosiahol čo chcel a Gotham sa potáca na hrane absolútneho strachu. Batman je jeho väzňom a Bat-rodina je odstrihnutá od komunikácie. Do toho tu máme Magistrát, Poison Ivy a Miracle Molly. Je tu toho veľa, no však to aj je poriadne hrubá knížka. Ja som s príbehom spokojný. Keby som mal porovnať s Jokerovou vojnou, tak za mňa z tohto porovnania Stav strachu vychádza lepšie. Baví ma, koľko tu toho je a nepôsobí to (vo väčšine) rušivo. Scarecrow je písaný dobre. Je to psychotický manipulátor posadnutý strachom, ktorý vie, kde má ako zatlačiť a naozaj sa mu darí mesto tlačiť do skazy. Body aj Simonovi Saintovi, ktorý možno nie je originálny, ale v príbehu funguje. Milionár, ktorý chce zachrániť mesto a aj napriek jeho metódam verím, že má dobré úmysly. Bohužiaľ sa mu to vymkne spod kontroly a nastane ešte väčšie peklo. Miracle Molly je fajn postava. Pôsobí síce, že je len na tento príbeh, ale zaujímalo by ma, či by sa s ňou dalo ešte pracovať. Často sa tu rozpráva o predchádzajúcich útokoch a ako Batman nie je schopný zabrániť, aby sa opakovali a ako sa to odráža na obyvateľoch mesta. Toto bolo celkom príjemné. Spomenul som si na Batmana od Scotta Snydera, ktorý u nás vychádzal a v ktorom to tiež bolo, čo kniha, to apokalypitický útok na mesto, ale nikto to neriešil. V tej sérií to pôsobilo, že ľuďom nevadí, že čo týždeň, to útok Jokera, či nejakého nového psychopata. Preto som rád, že sa Tynion IV. ako-tak dôsledkami takýchto útokov zaoberá. Samozrejme, ku komiksu mám aj negatíva. Najprv tu je Batmanov stav. Každá kapitola predchádzajúcej knížky začínala tak, že Scarecrow mučí Batmana, ten je psychicky na dne a nevie sa z toho dostať. Otvorím Stav strachu a Batman sa v pohode dostane na slobodu a nemá ani nejaké následky. Proste tento problém sa vyriešil moc jednoducho na to, ako bol prezentovaný. Na vedľajších linkách je cítiť, že Stav strachu bola udalosť, ktorá zasahovala aj do iných komiksov. Najviac som to pociťoval pri častiach s Poison Ivy. Tam je vidieť, že veľa vecí sa riešilo inde. A v závere vo mne prevládal pocit, že keby sa Ivy vystrihla, tak by to asi ničomu neuškodilo. Síce spraví pár vecí pre dej, ale nemyslím, že to boli až tak dôležité veci. (SPOILER: A vlastne sa tak mimo vyrieši aj linka so Simonom Saintom. Celý komiks sa schováva vo svojej pevnosti a zrazu na jednej stránke mu tam stojí Bat-rodina s tým, že je zatknutý. Ako ho infiltrovali? To si musíme prečítať inde. KONIEC SPOILERu). Táto výčitka sa ale netýka špecificky tohto komiksu. Takéto pocity budete mať pri každej udalosti, pri ktorej budete čítať len hlavnú sériu a odignorujete spin-of čísla. Logicky nebudem riešiť rozdiel v štýle rôznych kresličov. Len ma zarazil dosť odlišný dizajn Dr. Jonathana Cranea. Nie Scarecrowa, ale Cranea. V číslach Alpha a Omega pôsobí ako vzdelanec, je z neho cítiť, že je to profesor. Ale keď ho Batman odmaskuje v hlavnej sérií, tak pôsobí nejak mladšie a nie tak vzdelane. Plus sa mi zdá, že má inú farbu vlasov. A keď sme pri Scarecrowovi, tak mám k nemu jedno negatívum. Ani nie tak k postave, tá je super, ale k tomu, že stále je nám prezentovaný, ako nejaký béčkový zloduch. V úvode sám Crane hovorí, že je onálepkovaný, ako karikatúrna figurka a aj v závere jeden z policajtov zapochybuje, či Crane patrí medzi slávnych superzločincov. Ja si myslím, že Scarecrow sa za tie roky zacementoval, ako jeden z Batmanových najnebezpečnejších nepriateľov, tak nechápem, prečo majú autori stále potrebu jeho status nejak spochybňovať. Ako keby Tynion IV. vnímal Scarecrowa ako nejakého béčkara a Stav strachu napísal, aby dokázal, že to tak nie je. Čo podľa mňa nie je treba. O negatívach som sa veľa rozpísal. To ale neznamená, že by som si komiks neužil. Ba naopak. Bavil som sa. Však stačí hodiť očko na moje hviezdičkové hodnotenie.