Aténska ústava

Neveľké dielo veľkého autora, ktoré ponúka obrovský priestor pre uvažovanie o štáte, občianstve a demokracií. Pohľad Aristotela alebo jeho učencov v diele Aténska ústava nás musí dráždiť. Predstava aténskeho občana ako aktívneho člena spoločnosti ktorý sám seba považuje za občana len vtedy keď má bezprostrednú účasť na súde a vláde nás musí asi šokovať. Mňa na diele fascinovala hneď niekoľko vecí. Prvou je fenomén žrebu, ktorý bol tak populárny v aténskych ústavných zriadeniach. Do dátumu vzniku diela bolo v Aténach 11 ústav od demokratických po tyranské. Takmer vo všetkých sa zmieňuje aj prvok žrebu. Samotný inštitút žrebu je pre mňa veľmi provokatívny, hlavne z dôvodu, že stál pri zrode demokracie a v dnešných pomeroch sa vlastne vôbec nezachoval. Z ústavy by sa dalo povedať že súčasťou demokracie, tak ako ľudové hlasovania a súdy je aj vyžrebovanie úradníkov. Počas čítania som si kládol otázku, kde sa stala chyba. Nakoniec som na ňu prišiel. Tkvie v samotnej podstate aténskej demokracie. Žreb ako spôsob výberu uchádzačov na posty perfektne fungoval v spoločnosti ktorá nemala v zásade funkčný profesionálny aparát. Úradníci boli vlastne občania s bežnými starosťami ktorý si plnili svoje povinnosti a samostatná byrokracia vlastne ani nevznikla. Odbornosť a cieľavedomá výchova k úradníckym povinnostiam skrátka ešte nebola témou dňa. Toto vysvetlenie nám možno pomôže aj pri odpovedi na otázku prečo Gréci nemali samostatný odbor podobný rímskej Juriprudencií. Skrátka jej na to chýbali odborníci. Žreb je vhodný tam kde máme k dispozícií určitú sumu jednotiek s rovnakými vlastnosťami, a aby sme predišli problémom s jej legitimitou, odôvodňujeme ju náhodnou voľbou. V súčasnosti toto legitimizačné kritérium predstavuje prvok odbornosti ktorí „vyberá“ tých „správnych“ na správne miesta. V knižke je zachytený aj pohnutý začiatok demokracie a ostatných demokratických „inštitútov“. Solón demokraciu nezaložil z dôvodu jej perfektnosti ale z dôvodu akéhosi núteného kompromisu medzi majetnými a nemajetnými osobami v Aténach. K týmto opatreniam možno pridať aj akýsi prvok znovuzrodenia vo forme seisachtheia, teda hromadnému odpusteniu verejných a súkromných dlhov. V zásade demokraciu možno stanoviť Solónovimi slovami “ Ľudu som dal toľko práv, koľko mu prislúcha, ani som mu neubral na cti ani nepridal, avšak tých čo mali moc, som tiež chránil pred potupami a krivdami. Postavil som sa držiac silný štít, aby som ním zakryl jedných i druhých, brániac tomu, aby jedna strana bezprávne zvíťazila“ sám J. Rawls by to lepšie nepovedal. Možno by sme sa mali poučiť zo skúsenosti Aténčanov ktorý už pred časom pochopili že každý úradník ktorý ukončil svoj úrad má obci skladať účty, lebo aj o tom je demokracia, o transparentnosti. V diele ma taktiež zaujali aj vety o „sebazáchove“ demokracie. Ostkakizmus ako aj Archinosove brojenie za štátnu vraždu proti podvratnému jedincovi bez riadneho súdu ktoré hoci bolo nelegitímne ukázalo že demokracia sa musí vedieť brániť proti skaze. Dielo rozsahom síce neveľké no v zásade veľmi poučné má právo nazvať sa klenotom konštitucionalizmu. Nebyť tejto ústavy nevieme odkiaľ sa demokracia vzala. Môžeme ďakovať dejinám že toto dielko nezapadlo do prachu dejín a našlo si cestu k čitateľovi v 21. storočí.