As I Lay Dying

Patrím k Faulknerovým fanúšikom, spôsob jeho písania ma neodrádza, práve naopak, silno ma priťahuje. Mám skrátka rada ten zmätočný pocit, keď je viac nejasného ako zrejmého a je len na mne ako a či vôbec sa s tým popasujem, striehnem na vodítka, pre lepšie pochopenie sa rada "prehrabávam" textom aj spätne a vôbec mi pritom nevadí ak tápem a úplne jasno nemám ani po poslednej prečítanej strane. Uznávam, znie to skôr ako dôvody, prečo po knihe nesiahnuť. Prečo by ste to teda mali skúsiť? Lebo práve Faulkner patrí k tým autorom, ktorí vás nechajú myslieť, vytvoriť si vlastný názor, celkový obraz. Nie je sudcom, hoci jeho postoj je zjavný, sudcom ste v tomto prípade Vy. A činí tak aj za cenu, že sa s ním, pokiaľ ide o úsudok, celkom miniete, či dokonca za cenu, že sa stratíte niekde na ceste, ktorú pre Vás pripravil a na jej koniec nedôjdete. A to si už zaslúži pozornosť, sympatie, ocenenie. To mu potom ľahko odpustíte aj ten jeho možno trochu nabubrelý odkaz svojim čitateľom: "Ak mojej próze neporozumiete ani na druhý či tretí raz, prečítajte si ju štvrtý raz". Tým, ktorí sa s jeho textami boria, ale napriek tomu sa im čímsi páčia a majú chuť skúšať to s ním stále znova, odporúčam prečítať si čosi o technike jeho písania. Možno Vám práve toto otvorí cestu k tajomstvám jeho textov, Faulkner sa stane čitateľnejším, možno mu nakoniec podľahnete, prepadnete čaru nevypovedaného...

Veľmi sa mi páčil netradičný štýl rozprávania, ktorý bol zaujímavým spestrením, ako aj rôzne charaktery a spôsob reči jednotlivých postáv. Dej bol priamočiary, ale skrýval v sebe viac, než sa zdá. Dá sa povedať, že mi na tejto knihe vyslovene nič extra nevadilo, no ako keby mi tam niečo skryto chýbalo, niečo málo, vďaka čomu by bola kniha ešte lepšia.