Po Benediktovi sa už len ťažko píšu komentáre ku knihám. Skúsim preto popustiť uzdu svojej fantázii a dovolím si uletieť aj trochu mimo textu. Nasledujúci komentár tak bude meditáciou nad textom a doplnkom ku Benediktovmu komentáru. Hneď na úvod by som rád "ofrflal" preklad textu, ktorý sa v niektorých momentoch stával až nezrozumiteľným. (...) Ohliadnuc od toho, Antická a moderná demokracia na mňa silne zapôsobila. Zaujal ma najmä diametrálny rozpor v chápaní demokracie medzi minulosťou a súčasnosťou, a to z pohľadu účasti občana na správe vecí verejných (napr. zaujímavý príspevok do debaty o aktuálnej otázke referenda). (...) Aténsky občan by pravdepodobne nebol schopný prehltnúť hlbokú a systematicky posilňovanú pasivitu veľkej časti "slobodných občanov". Z jeho pohľadu by sme asi všetci - okrem politikov, "opinion mejkrov", vrcholových úradníkov a možno ešte členov strán - pôsobili ako otroci a tento režim - reprezentatívnu demokraciu - by nazval asi elitokratickým. Na druhej strane, z pohľadu súčasnosti, by asi aténska spoločnosť pôsobila hrozivo, pretože by jej neustále hrozili extrémne výkyvy, spôsobené neustálou aktivitou širokých vrstiev obyvateľstva a ich podieľania sa na správe vecí verejných. A zároveň by nám prekážalo otroctvo, vylúčenie cudzincov a žien z občianskeho života a existencia šľachty. (...) Povedané inak - kým v antickej demokracii status otroka ľuďom otvorene priznávali, my pojem otroctva nepoužívame, používame iné pojmy (lúza, masy, dezoláti) a sofistikovanejšie prostriedky na udržiavanie pasivity veľkej väčšiny obyvateľstva. Nič to však nemení na fakte, že človek, ktorý sa nezapája do verejných funkcií a nie je politicky aktívny, ktorého vzdelanie je jednorozmerne zamerané na získavanie zručností potrebných pre prácu, ktorého údelom je predaj svojej práce iným - by pravdepodobne spĺňal antickú definíciu otroka. Hoci, pravda, v tomto svojom otroctve sme na individuálnej úrovni predsa len ďaleko slobodnejší ako aténsky otrok. Rozdiel medzi oboma spoločnosťami je tak v miere - metódy na vylúčenie obyvateľstva do pozície otroka súvisia s odlišnými charakteristikami (tzn. nie na základe genderu, postavenia, národnosti, etnika) a sú sofistikovanejšie a nie také výlučné a neprekonateľné. Prípadná potencialita občianstva vyvodená zo samotného mechanizmu je však naopak skôr na strane aténskej demokracie, keďže v jej prípade je potenciálne predstaviteľná aktívna účasť všetkých ľudí na tejto správe. (...) Príčina tohto rozporu je zrejmá. Aténska forma demokracie je určená pre menšie celky - čiže pre dediny, mestá, mestské štáty (prípadne schôdze vlastníkov bytov). Pre celky, v ktorých sa môžu občania stretávať ako plnohodnotné individuality, čiže nie ako občan č. 234 hádžúci papier do urny, ale ako Jožko odvedľa, čo má strakatú kravu a v minulých voľbách zastával postoj, že pastviny by už nemali byť kolektívne (krásnu a ako vždy vtipnú esej s názvom Potreba osobností v politike napísal na túto tému aj Chestreton). Už samotné republikánstvo si aténsku demokraciu tak trochu ohýba cez koleno, nehovoriac o monumentálnych federáciách a globalizme. Najvypuklejšie sa tento rozpor prejavuje v USA, kde na lokálnej úrovni ešte niekde fungujú prvky "aténskej demokracie", kdežto prezidentská kampaň naberá až oligarchické rozmery a delí občanov na dve nezmieriteľné skupiny. A bezpochyby aj v Európskej únii, ktorá pre zmenu pôsobí skôr ako technokratická inštitúcia. Samozrejme, tieto celky spomínam preto, že sa k demokratickému odkazu systematicky hlásia a propagujú ho - touto kritikou nechcem adorovať žiadny (polo)autoritársky režim (napr. Rusko), práve naopak. Bavíme sa tu len o "prípadnom" a imaginárnom pohľade aténskeho cestovateľa v čase. (...) Osobne sa mi teda zdá, že tento model je takpovediac ideálny pre správu vecí verejných na komunálnej, okresnej úrovni a s istou mierou privretia očí aj na úrovni krajov. Čo sa týka väčších územných celkov, používa sa síce pojem (reprezentatívna) demokracia, ale otázkou je, či skutočne napĺňa pojem demokracie tak ako ho chápal aténsky občan. Možno by bol presnejší reprezentativizmus. (...) Najpodnetnejšie sú v tomto asi úradnícke funkcie, na ktorých sa ľudia striedajú (len 1x za život), účasť človeka pri súdoch, prípadne funkcie, do ktorých sú zákonodarcovia losovaní. Samozrejme, to si vyžaduje aj istú elementárnu dávku znalostí, avšak to je považované za samozrejmosť, pretože to súvisí s neustálou aktivitou a prestížou - neurobiť si hanbu. (...) Aj v tomto ohľade je porovnanie antických Atén a súčasných celkov zaujímavý. Hodnota človeka sa tu neposudzuje podľa prvkov, ktoré občan zadovážil pre seba (trávnik, auto, dom, oblečenie, špecializované profesionálne znalosti, výstredné koníčky), ale ktoré zadovážil pre obec (znalosti užitočné pre správu obce a politické či etické rozpravy, peniaze vložené do Dionýzií a pod.). Samozrejme, aj táto forma spolunažívania mohla veľmi ľahko degenerovať do nežiadúcich podôb. Ideál však smeroval do vzťahu jednotlivca a obce - to určovalo prestíž, životnú náplň, hodnotu. Táto forma sa tak vyhýbala vypätému individualizmu aj kolektívnym totalitám. (...) V tomto smere je tak zaujímavé nazerať na aténsku demokraciu ako na jednu z (neabsolutizovaných) noriem, ku ktorej koncepcii môžeme vzhliadať ako k istému typu ideálu, ktorý predsa len fungoval (s prestávkami) viac ako jeden a pol storočia, prípadne ju z rôznych dôvodov odmietnuť. Rozhodne však je zaujímavé o nej diskutovať.