Alica v reťaziach

RECENZIA - Alica v reťaziach - Lina Franková Ste tí, ktorí večne vyčnievajú z radu alebo radšej kráčate s prúdom? Ak máte radi klasický príbeh od Lewisa Carrolla Alica v krajine zázrakov, tak tu pre vás mám jej novodobú voľnomyšlienkársku verziu od slovenskej autorky Liny Frankovej - Alica v reťaziach. Budem úprimná, keď napíšem, že som po začítaní sa mala zmiešané pocity a myšlienky sa mi strácali všetkými smermi. Toto je úplne iné dielo, než na aké som zvyknutá a trvalo mi pol knihy, kým som začala chápať podstatu toho, čo sa tam odohráva. A až na konci sa mi to všetko spojilo. Dej sa prelína v dvoch časových rovinách, medzi tým, čo sa odohralo pred rokmi a tým, čo sa odohráva v prítomnosti. Pomedzi to sú miestami vykresľované udalosti, ktoré sa odohrávali v minulosti, či niekde uprostred. Práve z toho dôvodu je v príbehu veľa postáv, ktorých osudy sledujeme a chvíľami to pôsobí mätúco, kým si človek zvykne na spôsob, akým je dej písaný. Je to tak trochu nadčasový príbeh a pôsobí to ako z nejakej doby "potom" (po čom, si už predstavte sami). Doba je zviazaná, spoločnosť má presne vytýčený smer a určený spôsob života, povolené myšlienky a celkovo autorka navodila pocit, že spoločnosť, ktorú v knihe predstavila, je len banda rovnako zmýšľajúcich oviec. Na druhej strane vytvorila spoločenstvo Alíc, ktoré by sme dnes nazvali tzv. čiernymi ovcami, ktoré vytŕčajú a nezapadajú. Majú svoje vlastné predstavy, ako by mala spoločnosť vyzerať a nechcú kráčať vo vyšľapaných koľajach. A pretože pre nich nie je "hore" miesto, schádzajú sa v podzemných chodbách pod mestom. Možno to trochu pôsobí ako fantasy, nakoľko pôvodná Alica patrí do tohto žánru, ale tu nijakú fantastiku nehľadajte. Autorka vie navodiť atmosféru, vtiahnuť čitateľa do deja, vytvoriť konflikt a moc toho naraz neprezradiť, aby gradovala napätie. Číta sa to dobre, keď sa do toho dostanete a chytilo ma to. Obálka s oriezkou je nádherná a čarovná.

Příběh z nijak neurčené budoucnosti po nijak neurčené katastrofě nás zavádí do světa, kde mají lidé určená svá pravidla na život, v podstatě kasty, které předurčují mladým lidem, čemu se budou v životě věnovat a jak bude jejich žiot vypadat. Svět je to veskrze fádní a nudný. Není se čemu divit, že mladí rebelují. Rebélie je přísně utajená a schovaná v podzemí. Vede ji Velká Alica a její následovníci, chlapci od Alíc, se maskují zaječími maskami, i když na veřejnost příliš nevycházejí, jen velmi sporadicky se nechají vylákat opoziční partičkou Dorianů k nějaké pouliční bitce. Celou podzemní organizaci vede Velká Alica a malé Alice, které se věnují výbavě podzemních prostorů a členů, šijí a pačou a oblažují chlapce svými těly. Celý podzemní svět je inspirován Carollovou knihou o Alici. V příběhu je několik časových linek, ta současná a ta minulá a ta někde mezi. A také několik dějových linek, hlavním hrdinou jedné z linek je mladý chlapec od Alíc Mirón a jeho láska Iris. Oba mladí lidé touží být sami sebou, ale nemohou a vlastně ani nevědí co to znamená. Pak tu máme také trochu romantiky a sexu v podání Penelopy, která se na první pohled zamiluje do chlapce v zaječí masce, posléze zjistí, že se jmenuje Olívius, jejich vztah je takový fatální, ona nechce k Alicím, on nechce od Alic.... Pak tu máme Kryspiána a Violet a jejího bratra Ticiána... tady už je ten příběh vyloženě tragický. Námět je to zajímavý a originální (a ta jména!!), zpracování mohlo být promyšlenější, ale jako celek dobrý.