Marencin PT ma vo svojom portfoliu viacero publikacii zaoberajucich sa minulostou zidov na slovensku. Priamo som si knihu nekupil kvoli tejto teme, ale kvoli tomu ze milujem Bansku Stiavnicu, kde som prezil studentske roky. Zaujali ma dobove fotografie, reprodukcie pohladnic, a vlastne aj rodinne fotografie. No a ked som sa zacital, tak som knihu zhltol za dva doobedia cez vikend. Nie je to vsak vesele citanie. Kapitoly venovane jednotlivym rodinam maju spolocny menovatel. Farbiste pribehy koncia obdobim druhej svetovej vojny, obdobim holokaustu, ku ktoremu slovaci pristupili svojsky a aktivne. Na hanbu celemu svetu by som povedal. A koho nedostali nacisti a Hlinkova garda, toho o 3 roky dorobili komunisti po prevrate 1948. Ostava divna zmiesana chut po precitani. Na jednej strane som v duchu nasaval historiu Stiavnice a jej domov, ulic, obyvatelov, na druhej smutok. Nuz nie je to kniha urcena kazdemu, hoci ja by som ju zaradil aj do ucebnych osnov, hlavne v akomsi regionalnom sebauvedomovacom osvetovom ...vyuke :) Autorka musela vykonat vela osobnych rozhovorov, to je na obsahu vidiet, kapitoly su obohatene o take drobne konkretne spomienky, ktore proste nemozu byt len obsahom kolektivnej mestskej pamati. Za mna 4 az 5 hviezd, knihu vsak verejne nedoporucujem pre jej specificky obsah. Je urcena pre milovnikov historie, tohto svojskeho mesta umiestneneho do kratera niekdajsieho megavulkanu, mozno pre studentov dejin. Pre citatelov ktori ocenia spomienky na bezny zivot obdobia konca 19. a do polovice 20. storocia. Zle sa totiz cita o arizacii, deportoch, ukrivani zidov, dokonca o partizanoch ktori sa rovnako ako nacisti vrsili na zidoch. Viac ako historiu lekarnikov, doktorov, pravnikov, obchodnikov, pekarok macesu, deti hrajucich sa na chodnikoch pred domami, kupajucich sa v tajchoch, mi v hlave utkveli tie horsie obvinujuce obrazy.