Železný vlk

Příjemná kvalitní oddechovka. Působilo to na mě asi trochu vyzráleji než Odinovo dítě. Příběh krásně plyne, je poutavý - ale místy mi přišlo, že to bylo na úkor uvěřitelnosti. Cítila jsem z toho, že autorka vedla příběh tam, kam ho chtěla dovést, a ne vždy tam, kam by reálně vedl, bylo to trochu uhlazené.

Nórska autorka Siri Pettersen pozýva čitateľov do pochmúrneho sveta. Je to miesto, kde vládne mráz, temnota a kvitnú všakovaké povery. Ľudia sa aj preto utiekajú ku krvavým rituálom. Kvôli nim lovia a zabíjajú vlkov, rovnako aj nakazených „vlčinou“ – jedincov ovládaných pudmi. Tí najskôr vypľúvajú krv, neskôr im narastú tesáky a nakoniec začnú zabíjať. Náklav sa aj pre to stáva bydliskom strachu a krvným riečiskom. Autorka na týchto základoch vystavala zaujímavú atmosféru, ktorá tvorí pevnú konštrukciu knihy. Prostredie tu takisto zohráva svoju úlohu. Pochmúrna mrazivá polárna noc má o to väčšiu silu, že opanovala snehom pokrytý fjord. Čitatelia, ktorí preferujú podobný štýl, budú bezpochyby nadšení. Tí, čo obľubujú dejové zvraty alebo príbeh orientovaný na postavy, sa budú musieť obrniť trpezlivosťou. Pettersen však venuje pozornosť aj týmto stránkam svojho príbehu. Charaktery postáv buduje postupne. Najväčší priestor rozhodne dostane Juva a v o čosi menšom meradle aj Rugen. Ten je typický oportunista, ochotný klamať a zrádzať, hlavne aby z toho mal sám osoh. Vedľa neho pôsobí Juvina vernosť takmer až nadprirodzene. Ich línie sú pevne prepletené, teda je zvláštne, že sa Rugen vytráca možno prirýchlo. To ale dáva tušiť, že o slovo sa určite prihlási v pokračovaní. Juva na seba strháva väčšinu pozornosti. Je to lovkyňa s istými psychickými problémami a pohnutou minulosťou. Aj preto je také čudné, že si dokázala uchovať nevinnosť. V tomto smere ide o akýsi autorkin podpis, základný kontrast vytvára práve týmto spôsobom. Na jednej strane je ťaživá atmosféra, na druhej naivita hlavnej hrdinky. No zatiaľ čo u pätnásťročnej Hirky z autorkinej trilógie Havraní kruhy to bolo očakávané, u devätnásťročnej Juvy to miestami vyznieva strojene a účelne. Čiastočne tento pocit vyvažuje tajomný ráz rozprávania. Skrytá ostáva nielen motivácia väčšiny postáv, ale aj odpovede a pravda. O to jednoduchšie je prehliadať Juvine nedostatky. Čitateľa totiž zabaví hádanie, čo sa stane či ako to všetko bude pokračovať. Navyše Pettersen skracuje intervaly medzi zvratmi v deji, čím buduje napätie. To nakoniec vybuchne v trochu otvorenom závere. Takže čitatelia sa nadýchnu, no do vody budú musieť skočiť až v druhom diele. Obdobne zaujímavá je nepochybne aj tematická základňa celej knihy. Ako naznačuje názov série, viac pozornosti sa dostáva tajomným vardari, nesmrteľným. Autorka tak núti čitateľa zamyslieť sa, či je večnosť odmenou alebo bremenom. Poukazuje aj na moc a na to, a aké jednoduché je moc zneužívať. Moralizovaním sa ale Pettersen veľmi nezdržiava, iba ak jeho pohnutou predstavou. Postavy totiž žijú v zmysle hesla „účel svätí prostriedky“. V knihe Železný vlk si Pettersen predovšetkým dláždi cestu k ďalším udalostiam. Veľa času venuje navodeniu tej správnej atmosféry. Neskôr sa zase snaží zaujať postavami a dejom. Motivácia mnohých aktérov ostáva záhadou a aj niektoré predstavené línie sú až prirýchlo zametené pod koberec. Čitateľ sa teda má čím zabávať, ale to zaujímavejšie ešte len príde. Ako úvod k rozsiahlejšiemu rozprávaniu však kniha funguje.