"Nemusíte milovať každú oblasť svojho života, a aj keby to tak bolo, aj tak môžete cítiť, že chcete a potrebujete niečo viac. Nemusíte sa zmieriť s málom alebo trpieť nepríjemné zaobchádzanie len preto, aby ste nevyzerali nevďačne. Dovoľte si byť vďační za to, čo máte, ale aj dúfať v niečo viac." Dôležitá téma, dôležitá kniha. Najmä teda keď autorka ide na dreň a presvedčivo argumentuje, ako toxická pozitivita pomáha udržiavať rôzne nespravodlivé systémy, diskrimináciu, rasizmus, ableizmus a podobne. De facto je v svojej podstate toxická pozitivita gaslighting, teda forma manipulácie. A človek nemusí byť práve príslušníkom menšiny, aby s ňou prišiel do kontaktu. Veď si len spomeňte, koľkokrát ste počuli frázy (hlúposti) typu "všetko sa deje z nejakej príčiny" (čo je možno aj pravda, ale ak je to prvá reakcia iných napríklad na to, že ste vážne ochoreli, vôbec vám to nepomôže), "keď máš radosť z toho, čo máš, máš všetko, čo potrebuješ" (môžem mať radosť napríklad z deti, ale to neznamená, že nepotrebujem aj viac času na seba) alebo trebárs tie pohrebné klasiky typu "už je na lepšom mieste", "nechcel by, aby ste boli smutní", "učí vás to vážiť si, čo máte" (no comment, radšej). Čiže je fajn, keď autorka tieto perly ducha identifikuje, pranieruje a polopatisticky (aspoň v niektorých prípadoch) vysvetľuje, prečo sú v lepšom prípade nanič, v horšom škodlivé, a príjemným bonusom je, že k mnohým ponúka aj alternatívu, teda čo povedať v rôznych ťažkých situáciách typu potrat, úmrtie, rozvod, výpoveď.... Tieto časti sú skvelé a praktické. Negatívom je, že často sa autorka opakuje, v niektorých prípadoch tému len načrtne a hneď beží ďalej, akoby ešte sama nemala poriadne domyslené, čo s danou vecou, v iných prípadoch až otravne ponúka modelové situácie svojich pacientov, ako keby jej vydavateľ podsunul, že tak sa to v podobných knihách robí a hotovo. Aj napriek tomu je však jej knižka veľmi príjemnou a dôležitou a bola by som rada, ak by sa dostala k čo najširšiemu spektru čitateľov (najmä z radov páchateľov dobra). "My poznáme iba to, čo sami zažívame. Každý jeden z nás žije vo vlastnom svete. Ak by som povedala niekomu s poruchou príjmu potravy 'hej, na svete sú ľudia, čo nemajú čo jesť, buď vďačný, že máš čo do úst', bolo by to neskutočne nemiestne a hrozne by to tomu človekovi ublížilo. Je veľmi ťažké prepojiť dve reality a zápasy, ktoré v nich ľudia zvádzajú. Navyše, obe trápenia sú skutočné. Nikto nemôže znegovať jedno trápenie tým druhým."