Od Shakespeara k Enterprise

Autobiografia Patrica Stewarta je dokonalé a plynulé čítanie. Stewartov štýl je barvitý, úprimný a krásne štruktúrovaný, kde každá etapa života má svoj začiatok aj uspokojivý záver. Najviac ma oslovilo úprimné vykreslenie dôležitých kontrastov – od chudobného detstva v Anglicku cez odhodlaný boj za miesto v divadelnom svete až po nečakaný prechod do ikonických postáv vo filmovom a seriálovom svete. Stewart majstrovsky prepája svoje Shakespearovské korene (ktoré sú srdcom jeho herectva) s komerčným úspechom. Bolo skvelé vidieť, ako sa z divadelného herca stal Kapitán Picard (Star Trek) a neskôr Profesor X (X-Men). Hoci som ho prvýkrát spoznala v X-Menoch, jeho komplexný príbeh a talent (vrátane mojej obľúbenej Vianočnej koledy 1999) mi ukázali hĺbku jeho osobnosti. Tento životopis je dôkazom, že talent a odhodlanie dokážu prelomiť triedne bariéry.

Existenciu osoby menom Patrick Stewart (ehm) som prvý raz myslím zaregistroval v deväťdesiatkach, keď som ako mnohí iní puberťáci frčal na ST (aj keď osobne sa mi vždy viac páčil Hlboký vesmír 9). Ako tínedžerovi mi pripadal ukrutne starý a pritom mal len 47. Budete s jeho memoármi spokojní? Závisí od toho, čo od nich budete čakať. Patrick Stewart sa ku komerčnej sfére svojej kariéry nijak zvlášť neponáhľa (a mnohé kusy doslova ignoruje – od Excaliburu cez Moby Dicka, ktorého tu spomína, myslím knihu, v úplne inej súvislosti, až po mrazivú Zelenú miestnosť, kde perfektne stvárnil brutálne zápornú rolu). V podstate až okolo s. 340 (z celkového počtu takmer 540) začne riešiť „Hollywood“. Aj potom je to trocha rozporuplné. Napr. Sprisahanie s Gibsonom spomína len pár vetami, aj to najmä v súvislosti s tým, že ho počas natáčania oslovila manželka režiséra (a zároveň filmová producentka) s ponukou na Charlesa Xaviera, ktorého poznal rovnako dobre, ako fenomén ST: čiže prakticky vôbec. Ani o X-Menoch pravdupovediac toho nezaznie veľa. Žiadne špeciálne pikošky, azda s výnimkou biednej zmienky o „nejakom“ Hughovi Jackmanovi, ktorý v poslednej chvíli dorazil na kasting a temer nehral to, čo napokon hral. Otázkou je, či vám to bude vadiť, alebo nie. Mne to trochu vadilo, ale bavilo ma čítať aj o Stewartových divadelných začiatkoch a skúsenostiach. Len toho bolo ku koncu už tak nejak veľa. Ale je to dobrý príbeh dobrého herca a zaujímavej osobnosti. Patrick Stewart je úprimný, nemá problém hovoriť ani o temnejších častiach svojho života, hoc treba dodať, že v porovnaní s niektorými hereckými búrlivákmi to bol vždy krotký a slušný gentleman. Žiadne arogantné hovado ničiace ľuďom životy. Snáď s výnimkou pomerne vysokého počtu partneriek, ale aj s nimi sa to vždy snažil uhrať na úrovni (ak teda máme veriť tomu, čo píše, čo je samozrejme vždy trocha na hrane a subjektívne v zmysle, že ak by memoáre napísali aj jeho partnerky, možno by z toho až tak pekne nevyšiel, ťažko povedať) a navyše všetci vieme, koľko testosterónu majú plešatí chlapi. Oni za to asi ani nemôžu, to príroda tak z nejakej príčiny zariadila. Pár vecí ma zaskočilo (ghost house), na iných vidno, že to písal postarší pán chápajúci aj veci, ktoré ako 30, či 40-roční nechápeme (alebo NECHCEME chápať). Napr. to, prečo bol jeho otec taký, aký bol. Niektoré veci proste prídu až s vekom, kedy je ale paradoxne na iné už neskoro. Potešila ma fotodokumentácia (hoc jej mohlo byť viac) a páčilo sa mi, že to šlo chronologicky, čo nie u každého spomienkach možno povedať (však, skvelý Sam Neill?). Občas som niečo nepochopil a neviem, či je to chyba prekladu, alebo to tak napísal už Stewart (na obed si dal dve pivá a ešte večer bol tvrdo opitý?).