Nula kelvinov

Poznáte ten pocit, keď si vyslovene želáte, aby hlavná postava konečne zomrela? Nuž, tento pocit som mal približne od strany dvesto a čakal som, kedy sa to stane. A ono nič, vždy ho (Davida) vzkriesili alebo mu zachránili život iným spôsobom. Každých desať strán som sa pozeral, koľko mi ešte zostáva do konca a ten nie a nie prísť, stále bol vzdialený. Až som to po štvorstej strane vzdal. Nedokázal som to dočítať, hoci som sa na to niekoľkokrát odhodlával. Medzitým som prečítal niekoľko desiatok kníh, ale akonáhle som zobral knihu Nula kelvinov do ruky, tak sa vo mne zdvihol odpor a nedokázal som prečítať ani jednu jedinú stranu. Podobný pocit som mal pri knihe Zvonodrozdovo, to som tiež nedokázal prečítať, skrátka odpor. K nesympatickému Davidovi ešte autorka pridala neskutočne dlhú a najmä otravnú ľúbostnú linku. Milá Adhara, mrzí ma to, ale toto sa nepodarilo. Ako sa mi páčila kniha Druhá planéta (tú som prirovnal ku knihám od Clarkea), tak sa mi naopak táto zhnusila. Pritom dobrý editor by knihu skrátil na cca tristo strán a vtedy by to malo spád, drajv a ťah na čitateľa. A bol by to možno bestseller.