Možno je to v nás

Kniha ma upútala obálkou. Veľa toho síce o príbehu neprezradí, ale zaujala ma a neľutujem, že som sa nechala zlákať povrchnou krásou. Začítala som sa ihneď, ako ostatne vždy pri knihách pre mládež. Zvláštne bolo, že autor, muž, rozpráva príbeh z pohľadu 16 ročnej Tegan s hendikepom. Myslí si o sebe, že je škaredá. Teda… myslí si to o sebe, lebo si myslí, že si to myslia všetci v jej okolí(spolužiaci, náhodní ľudia, ktorých stretáva). Val si toho naložil na plecia dosť. Rozoberá hneď niekoľko tém. Alkoholizmus, úmrtie rodiča, nový partner rodiča, obľúbenosť v kolektíve, hendikep,kyberšikana… a ako si s tým poradil? Podľa mňa viac než dobre. Celý príbeh sa odohráva počas jednej noci a jedného dňa s preskokmi do minulosti. V noci, po hádke s mamou sa Tegan utiahne do múzea T.Edisona, kde brigáduje. Objaví sa tam aj obľúbenec školy Mac. Rozprávajú sa a majú toho spoločného viac ako sa nazdávali. Mac sa Tegan zdôverí, no Tegan si necháva niečo dôležité pre seba takmer do konca… napriek tomu, že autor píše dobre, v romantickej linke akoby nevedel písať s emóciou. Kĺzal sa po povrchu a nevedela som sa dostať na vlnu mladých. Fandila som im a tiež som verila, že TOTO je TÁ noc, ktorá obom zmení život. Tegan sa nebude cítiť menejcenná a Mac, aj keď obklopený ľuďmi, pociťuje samotu. Rôzne situácie ich zbližovali a my sme sa dozvedali akí sú naozaj. Bez príkras. Aké majú vzťahy s rodičmi, ako sa cítia v škole…

Ja osobne nemám knihe čo vytknúť – čítala sa vynikajúco. Príbeh je zaujímavý, zápletka skvelá a ako bonus dostanete zopár pekných myšlienok. A tiež pár zaujímavostí o Thomasovi Edisonovi. Tegan aj Mac mi boli sympatickí a obidvaja mi prirástli k srdcu. Ich charaktery autor vykreslil veľmi reálne. V Teganinom prípade (myšlienky, pocity, správanie) vôbec nič neprikrášľoval a aj vďaka tomu je v závere vidieť zmenu v jej zmýšľaní. Napriek tomu, čo Tegan vykonala, nedokázala som voči nej cítiť nič negatívne a už vôbec nie ju za to odsúdiť. V podstate som jej počínanie chápala. Lebo kto z nás nikdy nemal pocit, že život je nespravodlivý? A kto nikdy v živote netúžil vziať spravodlivosť do vlastných rúk? Aspoň takým spôsobom, že poukáže na nedokonalosť iných?