Král bez srdce

Príbeh bol pekný, romantický, milý. Hlavná hrdinka mala osobnosť, nekoktala, chovala sa logicky. Akurát sa moja myseľ pozastavovala pri detailoch, ktoré mi ten prežitok chce-nechce narušovali - napr. "museli sme program svadby vytlačiť znova na poslednú chvíľu" v roku 1888 (?!) - jasne, že kníhtlač už dávno fungovala a že sa jednalo o kráľovskú svadbu, ale i tak pre mňa historické zaťahanie za uši. K Titanii, ktorá má prezentovať ideál kráľovny pre ľud - hneď po svadbe vyloví všetky cennosti, vystaví ich po baráku (až na klenoty nenávidenej kráľovskej macochy, ktoré padnú na nemocnicu) a plánuje rozširovať tú zbierku a rochniť sa v prepichu - ehm, prosím? Sophiu za to isté pranierovali a tu všetci jasajú, korunka na hlave a už sa musí prerábať zámok, aby vyzeral viac zámkovito a buržuj, za mňa palec dole. K Alexiovi, ktorý objektívne trpí istou formou depresie, introvercie a postraumy - veľmi by ma zaujímal pohľad na nich dvoch po roku, dvoch, piatich, pretože pokiaľ si niekto myslí, že stačí láska nebeská a všetci démoni sa navždy vyparia, tak z vlastnej skúsenosti vravím(e), že sa pletie. A odkazuje to do pléna môj ON, ktorý ma miluje tak, že za mňa dal vlastný život aj smrť (doslova). Láska pretrváva celé roky, ale démoni tu žijú s nami, ako sa s týmto vyrovnali, o tom literárne a filmové príbehy nehovoria. A tiež ste skúšali hľadať online, čo mohlo byť Velido za mesto / štát? S mojím "Alexiom" ("Willom" viď koment k Než som ťa poznala) sme boli v Albánsku, my tipujeme inšpiráciu v Krujë alebo Vlorë.