„Dnešný svet nevyžaduje elementárnu zdvorilosť.“ Ja by som to necharakterizoval ako zbierku poviedok. Zašlo to dokonca tak ďaleko, že som si zopakoval a doštudoval, čo presne je poviedka a dospel som k záveru, že to, čo Keď vonku prší obsahuje, sú skôr fejtóny, než klasické poviedky. To, že sa prezentuje ako zbierka poviedok, je ale jedna z mála vecí, ktoré by som tejto sympatickej knižočke vytkol. Pekný vizuál (obálka, upršané fotky). Jednotlivé „poviedky“ sú príjemne krátke (ak má niektorá tri stránky, tak sa o nej dá hovoriť ako o extrémne dlhej) a poetické. Ponúkajú (aj) obzretie sa za autorovým bezstarostným detstvom, ktoré sa už nikdy nevráti. Ešte mohutnejší zážitok ponúka knižka Bratislavčanom; hlavné mesto tu hrá dôležitú rolu a autor dôkladne opisuje jeho mestské zákutia, štvrte, lokality, časti, uličky, názvy, prezývky, skratky. Jednotlivé „kapitoly“ sú dobre, hoci jednoducho, vypointované. Nezabúdajme však, že často sa najťažšie píšu paradoxne tie zdanlivo najjednoduchšie veci. Igor Adamec vie písať, hrá sa so slovami, s jazykom celkovo. Celkovo tento typ literatúry nie je tak úplne moja šálka kávy, ale proste čo je dobre napísané, to je dobre napísané, to je fakt a proti faktom (zatiaľ) nebojujem.