Janov kríž

Lepší nápad ako spracovanie. V rukách majstra by z toho mohla byť slovenská Bíla Voda, takto to je školáčkym štýlom vyrozprávaný príbeh prešpikovaný mnohými klišé, ktorý síce prečítate rýchlo, no obdobne rýchlo naň aj zabudnete. Ak nerátame nezvládnuté dialógy a zbytočne archaický jazyk (aj v pásme rozprávača, nielen postáv), asi najhoršie sú veľmi čierno-biele a hlavne nevierohodné postavy. Najviac, žiaľ, práve tie hlavné, ktoré by mali dej ťahať. Jano akoby nemal ani vlastnú vôľu, ani postoje, ani libido, vlastne je to skôr figúrka, ktorej sa všetko len tak akosi deje, čo by nebol problém, ak by za tým bolo cítiť autorský zámer, toto však nie je ten prípad. No a Klára pôsobí so svojou preexponovanou ohrdnutou ješitnosťou skôr ako karikatúra než človek, v ktorého existenciu by ste verili. Trápne boli aj kvázi filozofické pasáže. V niektorých dielach neprekáža, ak autor dej preruší z náhlej potreby zamudrovať si nad svetom, ale toto boli také tie instantné klišé hlúpôstky, pri ktorých naozaj netuším, koho a čím mali akože osloviť. Aspoň krátka prítomnosť Hany z predošlého autorovho diela trochu potešila. Aby som však nebola len kritická: dej bol svižný, pomerne stručný, kniha sa čítala rýchlo, v čom vidím aj jej najväčší prínos. A ďalší: keďže pomerne ľahko načrtáva ťažkú tému, môže danú problematiku priblížiť i tým, ktorí o nej veľa nevedia.