Já, která nikdy nepoznala muže

Nekonečně smutné vyprávění plné bolestných zkušeností, které ale končí smířením a přijetím; uvědoměním si, že skutečná svoboda člověka je uvnitř, v jeho (či její) mysli. Nečekejte žádný napínavý postapokalyptický spektákl plný nečekaných zvratů, ale ani moralizující kázání a poučování. Tenhle příběh je v nejhlubším slova smyslu intimní, tichý – a přece se zatne hodně hluboko.

WOW! Aj takto by som to mohla zhrnúť, ale nebohá Jacqueline si zaslúži ďalšie ovácie. Moje „wow“ ale nie je o vystrelení zadku zo stoličky, ale o hlbšom zatlačení do miesta, kde knihu dočítate. Táto chvíľa bola umocnená ešte aj tým, že si posledných 20 strán so mnou prečítal môj priateľ. Obaja sme na seba pozerali so slovami „tak toto som nečakal/a“. V kútiku duše sme totiž obaja dúfali, že to dopadne inak. Zároveň si ale nevieme vynachváliť koniec, pre ktorý sa autorka rozhodla. Predpokladám, že teraz by bolo dobré zodpovedať otázku „čo sa vlastne stalo?“. Ak máte radi atmosféru nepoznanej blízkej budúcnosti, dystopie a jemného závanu fantastiky, tak prosím, nehľadajte odpovede. Zničíte si zážitok, ktorý román ponúka cez pomalšie, ale za to napínavé a mimoriadne rozprávačské umenie. Intímne a s psychologickým obrazom zoznamuje čitateľa s jednotlivcom bez identity a mena, počnúc rokmi jeho existencie v skupine a v čase, ktorý nemožno zaškatuľkovať do konkrétnej doby, krajiny, či územia a možno ani do planéty Zem. Môžete len polemizovať, čo je reálne, čo podstatné a čo hrá vedľajšiu rolu alebo kulisu. Úžasné je vnímanie hrôzostrašnej tragédie očami hlavnej hrdinky, ktorá vedie nekonečný monológ. Žiadne kapitoly, len súvislý text bez zbytočného sentimentu, skôr spriatelený s drsnou stručnosťou. Prečo práve tieto ženy? – ženy bez pamäte, žijúce v klietke pod povrchom, ako taká háveď v pasci, z ktorej niet úniku a ešte k tomu strážené mužmi s bičom v ruke, plné spomienok na šťastnú minulosť, ktorá je nenávratne preč. Je to iba zlý sen alebo ide o nejaký experiment? Nevadili mi chýbajúce odpovede. Prijala som dej a miesto tak, ako ich autorka nastolila a začala som sa zamýšľať nad vlastnou schopnosťou prispôsobiť sa v rovnakej situácii. Prežívanie, zmýšľanie a odhodlanosť našej malej hrdinky, ktorá dospieva v mladú, postupne dozrieva v staršiu ženu prevalcovalo všetko, čo sa zdá byť na prvý pohľad dôležité a desivé. Čo je však v skutočnosti naozaj desivé? Pre každého čitateľa to môže byť niečo iné a z knihy si vyberá, ako zo švédskych stolov. Bolo zvláštne až dojemné uvedomiť si, že ak ste nepoznali hudbu, nevedeli poriadne čítať ani písať, nemali ste predstavu ako vyzerá, tobôž, ako sa používa zbraň, či rôzne elektronické pomôcky alebo ako chutí pomaranč, oslobodilo vás to od väčšieho smútku, clivoty a túžby po tom, čo ste zrazu stratili. Nevedomosť bola v tomto prípade výhrou a odbremenila človeka od úzkosti, nostalgie a nebezpečnej rezignácie. Čo z toho ale, keď na celom rovnako vyzerajúcom svete ostanete sama? A ste naozaj sama? ~ „Svet, ktorého som potomkom, je mi úplne cudzí. Nikdy som nepočula hudbu, nevidela maľby, nečítala som knihy toho sveta.. Poznám len kamenistú pláň, putovanie a pomalé strácanie nádeje, som neplodná ratolesť rasy, o ktorej nič neviem, dokonca ani to, či zmizla. Možno ľudstvo niekde pod hviezdami prekvitá a netuší, že jedno dievča jeho krvi ukončuje svoj život v tichu. S tým nič nezmôžeme. Mám pocit, že pri týchto myšlienkach by som sa mala rozplakať.. Nie som schopná plakať za niečím, o čom som nič nevedela.“ ~ Neviem, ako uzavrieť moju „úvahu“. Som ohúrená, a to až natoľko, že mi nevadí, že som dnes vo svojej knižnici našla prvé SK vydanie z r. 2000, na ktoré som totálne zabudla. Vlastne sa teším, že mám dva rôzne preklady v rozmedzí 25-tich rokov, ktorých odlišnosť bude určite citeľná. Z útržkov súkromia židovskej spisovateľky, ktorá mala to šťastie, že ušla pred nacistickým besnením viem ešte viac porozumieť psychologicko-intímnemu pitvaniu ľudskej, v tomto prípade ženskej duše. Časť jej rodiny bola zavraždená v Osvienčime a jej osobné skúsenosti s antisemitizmom ju inšpirovali k vytvoreniu postapokalyptického prostredia v ocenenom románe „Ja, čo som nikdy nepoznala mužov“, od ktorého som sa nevedela odlepiť, a ktorý vrelo odporúčam. ~ „Nepochybujem, že nikto nikdy nepríde. Dvere nechám otvorené a svoj príbeh na stole, kde naň bude pomaly sadať prach. Jedného dňa prírodné katastrofy, ktoré lámu planéty, zničia aj pláň, úkryt sa prepadne na hŕbku úhľadne poukladaných papierov, rozsypú sa do trosiek, nikdy neprečítané.“ ~