Hovorca za mŕtvych

Udalosti prvého románu sú už len fľakom v rieke času. Taký vzdialený, že to mnohí skôr považujú za akúsi podivnú legendu. Príbeh o chlapcovi, čo spasil ľudstvo, no zároveň odsúdil celú mimozemskú rasu na zánik. A nikomu nezáleží na tom, že nepozná úplnú pravdu. Pritom práve pravda je podstatou konštruktu, ktorý dostal meno hovorca za mŕtvych. Akási snáď až omnipotentná sila, niekto, kto hovorí pravdu bez ohľadu na všetkých a všetko. Lebo, ako sa hovorí, pravda oslobodzuje. Vďaka tomu je ale toto celkom iný druh románu. Premýšľavý, pomalý, hlboký. Našla som v ňom to, čo som hľadala v Enderovej hre. Tie presahy, čo ťali do živého. Bezpodmienečne a zároveň prinášali úľavu. Lebo porozumenie pramení z dôvery a tú na lži nevybudujete. Len riskujete, že otrávite všetko a všetkých tieňom pochybnosti. Miestami to teda nie je práve príjemné čítanie. Nesie si v sebe žiaľ i hnev, ale aj podprahovú nádej. Lebo na konci toho všetkého možno nájsť vykúpenie. Veru, veľa som toho na stránkach našla. Niečo kruto čierne na bielom. Niečo láskavo medzi riadkami. Fascinuje ma to tými ďalekosiahlymi myšlienkami. Zároveň som z toho ale smutná. Lebo po toľkých rokoch od vydania je tento text až príliš aktuálny. O potrebe pravdy, ktorá je popieraná do tej miery, že ju nájde len málokto.