Generál Milan Lučanský

...vyšetrovateľ, prokurátor aj sudkyňa akosi účelovo ohluchli... Život píše svoje vlastné príbehy, ktoré sa zvyčajne skončia poslednou stranou. Pri Milanovi Lučanskom sa tá posledná strana nikdy tak celkom nezavrela. Zvláštne nespravodlivé je, že jeho meno dnes poznáme najmä v súvislosti s jeho smrťou a zabudli sme na ten drobný detail, že predtým, než sa stal symbolom, bol človekom. Policajtom, vyšetrovateľom, generálom, kolegom, manželom a tiež otcom. Mužom, ktorý si vybral povolanie, v ktorom sa odvaha nedá nosiť ako ozdoba na uniforme. Buď ju máš, alebo ju nemáš. Mal vlastnú predstavu o tom, čo znamená stáť na správnej strane. Priamy, tvrdý, zásadový a podľa spomienok ľudí, ktorí ho poznali, aj taký, ktorý si dokázal získať rešpekt bez veľkých slov. Táto kniha obsahuje rozhovor s človekom, ktorý vtedy ešte ani netušil, akú zvláštnu iróniu raz jeho vlastný život dostane. Nie generál z titulkov, či meno zo správ alebo fotografia človeka v uniforme. Ale len Milan Lučanský. Človek z mäsa a kostí, ktorý ešte žil svoj neobyčajne obyčajný život. A keď sa čas prehupol do decembra 2020, všetko sa zmenilo... Pri predstave jeho posledných dní je ťažké ubrániť sa pocitu chladu. Nie toho zimného, z ktorého sa vonku trasieme, ale toho zvláštneho vnútorného mrazu, keď si uvedomíme, ako prudko sa môže život človeka, ktorý pôsobil tak pevne, zmeniť na niekoľko strohých riadkov v úradných záznamoch: 29. december. Cela. Nájdenie v kritickom stave. Nemocnica. 30. december. Smrť. Podľa oficiálneho vyšetrovania bola jeho smrť vyhodnotená ako samovražda. Aj napriek tomu, že poznáme úradný záver, táto ľudská tragédia tým neprestáva byť o nič menej smutná. A miesto otázky "ako?" dostáva oveľa väčšiu váhu otázka "prečo?". A práve v tejto chvíli si uvedomíme, aké hrôzostrašné je, keď sa z človeka, ktorý bol pre mnohých predstaviteľom sily, stane zrazu človek bezmocný voči vlastnému osudu. Milan Lučanský bol policajt, ktorý vyšetroval cudzie príbehy, cudzie zločiny, cudzie pády. A napokon sa jeho vlastný príbeh stal jedným z najťažších a najrozporuplnejších príbehov, ktoré slovenská spoločnosť za posledné roky prežívala. No nezabudnime, že za hodnosťou generála bol človek, ktorého život mal svoju váhu dávno predtým, než jeho meno začalo rozdeľovať spoločnosť. A uvedomme si, že medzi všetkými dátumami, funkciami, vyšetrovaniami a okolnosťami smrti bol stále človekom. Mužom, ktorého poznali kolegovia a mužom, ktorý stál pri vyšetrovaní prípadov, o ktorých dnes vieme z médií. Mužom, ktorý sa objavil pred kamerami v dokumentoch a mužom, ktorý mal svoj charakter, svoje chyby, svoju tvrdosť aj svoje miesto medzi ľuďmi. A napokon mužom, ktorý zomrel vo väzbe vo veku iba 51 rokov. Milan Lučanský nebol iba generál. Za tou uniformou, hodnosťou a všetkými neskoršími spormi bol aj niekto, kto mal žiť ešte ďalšie roky a namiesto toho po ňom zostali len knihy, fotografie, spomienky, otázky a prázdne miesto pri stole. Človek môže byť ešte včera súčasťou sveta a dnes už je z neho iba spomienka... V decembri uplynie už šesť rokov, kedy niekto dopísal generálovu poslednú kapitolu. No niektorí na Milana Lučanského nezabudneme nikdy! Česť jeho pamiatke! PS: "... Oni - verili! dúfali skalopevne, tvrdosťou tatranskej žuly - vo víťazstvo Pravdy, hoc nasmrť zmučenej, i preklatej a pochovanej; v tej nádeji i zmierali -“ P. O. Hviezdoslav ...kto pozná dejiny vie, že pravda raz vyjde najavo...