Z Carpathie kričí inšpirácia Tarkovského filmovou verziou Stalkera. A vôbec to nie je zle. Stalker, zasadený do idealizovaného sveta umierajúcich Rusínov hľadá artefakty z minulosti, spomienky, pocity a náznaky možnej budúcnosti. Pri čítaní som mal pocit, že sa pozerám na krajinu cez nejaký filter. Trochu ju pre mňa zatemňoval, robil viac zelenou a neostrou. Okrem zamyslení nad osudom Rusínov sú to práve pocity, ktoré text v čitateľovi vyvoláva, najsilnejšou devízou tejto knižky. Ak by sa autorovi podarilo upratať jednotlivé čriepky, príbehy či poviedky, z ktorých sa Carpathia skladá do jednotného príbehu, dostal by ma ešte viac. Nemyslím viac epiky, skôr akúsi kontinuitu a pevnejšie súvislosti medzi jednotlivými kapitolami. No i takto sa jedná o veľmi dobré čítanie.

Nie je to ľahké čítanie. Určite nie pre každého. Žiadna oddychovka. Aj mne zo začiatku trvalo kým som sa dostal na vlnu špecifickej literárnej reči, ale keď už som tam bol, išlo to celkom ľahko. Niekedy som sa v texte strácal a občas mi myšlienky utekali inde, ale to je pri takomto diele zákonité. Lyrizovaná próza? Magický realizmus? Asi niečo medzi tým. Kniha veľmi nemá dej, je to najmä o zmyslovom vnímaní, ktoré prijímame cez bezmenného putujúceho naprieč "Zónami", čiže oblasťou obývanou Rusínmi, ktorá sa rozkladá na území troch štátov. A Rusíni, tento nám spolu s Čechmi najbližší národ, nezadržiteľne vo všetkých štátoch v ktorých žijú podliehajú asimilácii a idú v ústrety nezvratnému zániku, o čom autor hovorí na viacerých miestach. Minulosť sa prelína s prítomnosťou a fikcia so skutočnosťou s takou ľahkosťou, akoby bolo cestovanie v čase a fantázii tou najprirodzenejšou vecou na svete. Je to síce útla knižka, ale jej rozsah úplne postačuje, pretože ak by bola dlhšia, už by to bolo zbytočné naťahovanie a vata. Takto je všetko presne tak akurát a namiešané v presnej konzistencii. Takéto knihy sa nedajú čítať stále, ale občas sú vďačnou potravou pre dušu. Poetika Carpathie je príjemne povznášajúca.