Priniesla som ju z knižnice kvôli obálke, doslova sa na mňa dívala a prosila - vezmi si ma domov, aj keď na tieto roztomilučké kačičky-mačičky toľko nie si. Vzala som ju, prečítala a... zamyslime sa takto nad týmto problémom - je to prvotina a snaha sa cení, trend tlačí na hlbokomyseľné motivačné, rádoby ja-to-zvládnem záležitosti, s ktorých sa budú hrnúť citáty - to sa neudialo, aj keď sa to snažilo: tridsiatnička, ktorá sa snaží presvedčiť iné tridsiatničky, že vlastne je v pohode byť večným dievčatkom, neustáleným, hľadajúcim, tak trochu neschopným, s nejakým problémom, ktorý by chcel rozosmiať, ale úplne sa nedarí (vytopené veci, vybehnem v pyžame do nemocnice), nevedieť sa o seba postarať pracovne ani emočne, komunikovať svoje názory, a tak ich hľadať u starších, kde sa sentiment seniorov násobí psíkmi je vlastne mega v poriadku a že kto by sa mal zamyslieť je ten, čo si svoj život usporiadal vzdelaním, bývaním, prácou a vzťahmi, či mu niečo neušlo a je v poriadku :) Asi súdim moc prísne, keď to po sebe čítam a možno presne o toto autorke išlo, aby vyvolala dané otázky, lebo kníh s podobnou hlavnou hrdinkou (zaujímavé, že ženou, nie mužom) sa nejak "rodí" v poslednej dobe hodne... Pokiaľ to bol zámer cielené, mala by som hviezdu pridať, hmmm...

Amélia nie je tá z Montmartru, ale z Ríma, no je dostatočne popletená a má občas panické záchvaty. Ako aj teraz. Mať týždenný deadline na hipsterský článok o gumených hračkách, ktoré sa v roku 1998 počas búrky stratili z kontajnerovej lode a dodnes križujú oceány je jedna vec. Vec druhá je mať termíny aj na osobný život. To mi pripomína známu hlášku z filmu Jak básnikům chutná život - ako hovorí Hájek: Výchozím bodem je samozřejmě svatba. No a potom už jsou jenom samá pozitiva a sociální jistoty. První dovolená v Jugoslávii, následuje první dítě, pak již výše zmíněný automobil, zde se stávám zástupcem ředitele, druhá dovolená v Jugoslávii, druhé dítě. Ona sociálne istoty nemá, okrem zaručeného bývania. A ešte poznámka, nestratili sa žlté kačičky, ale aj červení bobri, modré korytnačky a zelené žabky - a z pôvodných cca 28 800 hračiek dodnes ešte pláva v moriach a oceánoch približne 2 000 - pomohli oceánografom s určením morských prúdov, ako aj obrátili pozornosť na znečisťovanie Ale späť k Amelii. Budúca tridsiatnička má pocit, že musela byť vždy tou dokonalou, ale teraz sa tak necíti. Nechcem povedať, že je to kniha o hovne, ale keď je jej pivnica pod rodičovským bytom zaplavená splaškami, tak aj je. Vtedy ma autorka stratila. Nebavilo ma jej fňukanie, nerozumiem jej. Mladá, s vidinou ďalšieho krížika na krku, mierne závidí kamoškám tehotenstvo a kúpu domu. Ona má iba tri práce, písanie jej trvá veky (1. job je v časopise), oveľa radšej venčí psa (2. job) a stretáva sa s generáciou 70-tnikov, ktorí vzhľadom na svoj vek sú totálne úprimní (vedľajší efekt tej druhej roboty je bonus mať priateľov s nadhľadom a skúsenosťami). A po večeroch vypomáha v bare, kam sa chodia odviazať študenti z univerzity (3. job), ktorých nazývajú upíri (a zvyčajne zašpinia záchody, podlahy a tak podobne - vedľajší efekt tretej roboty). Frajer je nejaký divný básnik, ktorý sa nechce usadiť - nedávala som mu dlhú životnosť - viac sa mi pozdával ten kolega z baru. Mala by teda konečne nájsť niečo, čo ju dokáže udržať nad vodou, ale kačičky to nie sú. Ako to celé skončí? Však tie očakávania má iba ona, nie spoločnosť a okolie! Uvedomí si, aké má šťastie na priateľov a rodinu? A aj to zdravie, nech si berie inšpiráciu z postoja k infarktu tej staršej kamarátky z venčenia! Naozaj ide o hovno/kačičky, ak nejde o život. Nie je to motivačná kniha, ale pôsobí tak. Niekoľkostranové detailné poďakovania v závere len znásobujú pocit, že autorka to sama nedokáže. Taktiež ľutujem kúpu eknihy, papierovú by som aspoň mohla posunúť ďalej