Zdalo sa mi to akési neživotné, akoby to hlavná hrdinka neprežívala, len o tom písala. Nemala som pocit, že sa to naozaj deje, kniha ma do seba proste nevtiahla. A myslím, že Agnes, celý život milovaná a hýčkaná, by sa oveľa ťažšie vyrovnávala so životom v rodine, kde ju deti tyranizovali, rodičia kritizovali, sluhovia ignorovali. Tiež sa mi zdalo čudné, že by v tej druhej rodine pri takomto šikanovaní vydržala niekoľko rokov, keď sa mohla vrátiť domov k milovaným a milujúcim, ktorí by jej nič nevyčítali a všetci by sa iba potešili, že sa vrátila. Aj postoj zamestnávateľov a ich detí sa mi zdal prehnaný, ale keďže autorka pracovala ako guvernantka, predpokladám, že čerpala zo svojich skúseností. V tom prípade mi nezostáva, len jej vyjadriť úprimnú sústrasť.

U slečny Brontëovej v tejto knihe výrazne cítiť jej neskúsenosť a mladú ruku. Opisy, dialógy, vývoj postáv aj celého deja je trošku strnulá.