Pouto přátelství

V knihe sa objavuje citát C. S. Lewisa: „Eros [romantická láska] obnažuje těla, přátelství obnažuje charakter.“ Neviem, kde mám pri hodnotení tejto knihy začať. Najprv teda opíšem cestu, ako som sa k nej dostala. A tu musím poukázať na jeden pomerne zásadný fakt: celý tento svet je nesmierne zameraný na romantickú lásku a už oveľa menej na tú platonickú. Celkom dlho som hľadala knihu, ktorá by mi pomohla vyrovnať sa so stratou priateľstva a zároveň lepšie pochopiť, čo všetko sa odohrávalo nielen vo mne, ale aj v ostatných. Kriticky sa pozrieť na vlastné činy, slová a rozhodnutia, ktoré sprevádzali rôzne intenzívne kamarátstva, na tom je totiž čosi krásne sebadeštruktívne, oslobodzujúce a zároveň sebarozvojové. Milujem, keď kniha naberie tretí rozmer a namiesto toho, aby zostala len knihou, začne vám prenikať do hlbín duše. Každopádne, dá sa povedať, že okrem terapie má aj táto kniha značný podiel na tom, že som neprepadla cynizmu a zatrpknutosti, pokiaľ ide o vzťahy všeobecne. Keď si totiž postavíte časť vlastnej identity na tom, že vaše dlhoročné priateľstvá s ľuďmi sú dôkazom toho, že v živote viete vybudovať niečo kvalitné, a potom o to prídete, padáte hlboko. Padáte a padáte a padáte až pod úroveň Mariánskej priekopy. :) Oceňujem, že autorka rozoberá vzťahové väzby a to, ako fungujú v platonických vzťahoch. Kniha mi poskytla nemálo krásnych myšlienok a metafor. Napríklad tú s ježkami, ktorá nádherne ilustruje, že vo vzťahu sa jednoducho nedá byť bez toho, aby sme sa vystavili riziku zranenia. Určitá miera zraniteľnosti je nevyhnutná. Inak si žiadne pevné puto s nikým (nikdy) nevytvoríte. A vlastne som sa tým utvrdila v tom, že aj keď by som sa aspoň raz v živote najradšej otočila o 180 stupňov a vydala sa úplne opačným smerom - teda rovno do druhého extrému, lebo prečo by som mala robiť veci rozumne - po dočítaní knihy som musela uznať, hoci to vyžadovalo nemálo mojej neochoty, že tá zlatá stredná cesta bude asi predsa len lepšia. Meh. Už zase. A teda neopakovať stále tie isté chyby, nebyť v každom vzťahu príliš zdieľna a úzkostlivá, nepredpokladať okamžite, že ma ľudia prestali mať radi, a tak ďalej a tak ďalej. Metamorfóza z obyčajného cynika so sklonom hovoriť plynule sarkasticky na chápavú, empatickú a predsudkov zbavenú osobu, ktorá sa dokáže na veci pozrieť z viacerých uhlov a uznať, že aj druhá strana môže mať svoje dôvody. Tragické. Proste osobnostný rozvoj... Po rokoch trápenia som totiž veľmi chcela prechovávať zášť voči ľuďom s vyhýbavou vzťahovou väzbou. Lenže táto kniha mi pomohla lepšie im rozumieť. A tým pádom som k nim vlastne dokázala byť menej zlá. Wuááá, ako ja milujem a zároveň nenávidím ten proces, keď sa z nás stávajú lepší ľudia a ja sa už nemôžem tak pohodlne utápať vo vlastných predsudkoch. Veľmi nefér voči môjmu vnútornému cynikovi. Súcit s inými aj so sebou. Pochopenie iných aj seba. Prehĺbenie empatie. A uvedomenie si, že ak chcem dlhý, šťastný alebo aspoň spokojný život, musím a chcem kvalitné vzťahy s ľuďmi. To je asi najväčší poklad, ktorý mi táto kniha dala. Hej, a ešte .... Muži sú naozaj nemožní nielen v láske, ale aj v kamarátstvach. Ako spoločnosť by sme ich mali podporovať v tom, aby zraniteľnosť a citlivosť bola vnímaná ako prejav sily a mužnosti aj u nich. A platí to aj pre nás ženy — takých mužov síce chceme, no potom ich často odmietame, keď sa presne takto začnú správať. :) Každopádne, Pouto přátelství pre mňa nie je len kniha o priateľstve. Je to kniha o tom, ako sa na vzťahy pozerať s väčším pochopením, bez potreby okamžite hľadať vinníka. Aj v sebe. Určite odporúčam.