Farma zrůd

Druhý díl série Hank Giorgio se rozjíždí pozvolna, aby postupně gradoval a vyústil v naprostou hnusem a krutostí oplývající odpornost, které jsou "lidské" bytosti schopny, mají-li peníze nebo moc uskutečňovat věci, které dokáže páchat jenom jediný druh na světě a sice "člověk". Vůbec nepochybuji, že se takováto zvěrstva, i když se jedná o velmi silnou kávu, která může člověku navodit strašné pocity až k zvracení, dnes a denně dějí a budou dít, dokud bude člověk "člověkem". Jsem zvědavá na další pokračování a doufám, že jednou Hank konečně odhalí také totožnost Fotografa.

Chvíľu trvá, kým sa to rozbehne, paradoxne napriek tomu, že úvod nás vhodí rovno do akcie. Keďže ale netušíme, ako sa k nej hlavný hrdina dopracoval, tápeme. To je ale v poriadku, je to zámer. Martin Štefko umne, možno až príliš (ale ako vravia Taliani: dá sa milovať príliš?) zaplieta prípad a skáče naprieč viacerými časovými vrstvami. Čitateľ preto môže mať pocit, že sa v prvej polovici nechytá. V druhej ale autor ukáže, že veľmi dobre vedel, akým smerom treba nasmerovať vnútornú konštrukciu príbehu tak, aby hrdinu (a v neposlednom rade i nás) na konci dostal tam, kde ho od samého začiatku potreboval mať. Áno, dokonalosť ústredného detektíva je miestami možno už predsa len jemne na hrane (metodicko-pragmatický cynik nachádzajúci sa dvadsať krokov pred nepriateľom a to spravidla aj v momente, keď to vyzerá tak, že je tie dve desiatky krokov pred ním skôr jeho sok), ale Martin z toho temer zakaždým noblesne vykorčuľuje tak, aby to nebolo nechcene smiešne. No a potom to príde. Farma. Od tej chvíle nastáva záhul. Už som od začiatku 90. rokov prečítal fakt veľa hororov a trilerov, takže „to“ so mnou až tak neotriaslo, ale menej skúsený čitateľ dostane nálož, na ktorú len tak nezabudne. Je to skutočný hnus, ale tak to proste je, človek človeku vlkom. Akonáhle sa postavy ocitnú na „farme“, zabúdame dýchať, otáčame stranu za stranou a chceme to dočítať do konca, hoci nám doňho zostáva ešte 70 strán a musíme sa začať chystať na nočnú. Ale nedá sa prestať čítať, proste sa fakt nedá. Pár vecí mi až tak nesedelo. Napr. ústredný záporák policajtom dvakrát značne uľahčí robotu. Ale ono to vlastne nie je mínus, pretože ľudia sú všelijakí a Martin Štefko to vie a práve z tejto zvláštnej povahovej črty záporáka spravil kľúčovú vlastnosť typickú pre jeho rozporuplnú osobnosť. Takže napokon i toto bizarné správanie má svoju logiku. Len proste človek premýšľa, či sa s takou prchkou povahou dal tak dlho riadiť svet zločinu. Ale to je subjektívne, možno to postavil práve na tom, že mu ľahko prasknú nervy a začne peklo. Ak by to ale bola pravda, musel by po sebe taký človek logicky za roky zanechať tony nepriestreľných dôkazov. Mimochodom, v románe sa odzrkadľuje Martinova vášeň pre komiksy, vzťah Giorgia a O´Hallorana pripomína Jokera a Batmana. Obaja sa nenávidia a pritom istým spôsobom obdivujú. Okrem toho oceňujem, ako sa autor vie vcítiť do povahy postáv a v správny čas otočí optiku rozprávania, prinútiac nás príbeh sledovať z pohľadu negatívnych postáv (preživší svedok z farmy, O´Halloran tesne pred prepustením na slobodu).