Giordano je majster v hľadaní súvislostí. Hľadať a chcieť vidieť... k tomu privedie vnímavého čitateľa a prostredníctvom príbehu nenápadne učí láske. Píše sugestívnym spôsobom, ktorý čitateľa pohltí a nepustí, kým knihu nedočíta. Paolo, bolo mi cťou čítať tento príbeh.

Silné, presvedčivé, AKTUÁLNE. Osamelosť ako leitmotív Giordanovej tvorby, opäť v novom, tentoraz minimalistickom šate. Giordano sa stáva skutočným „psychológom“, znalcom ľudských pováh a medziľudských vzťahov. Zlepšuje sa od knihy ku knihe. V tomto prípade mu pomohla aj vhodne zvolená forma rozprávania, ktorá to celé podčiarkla a punc filozofického prístupu. Pripomína mi to niektorý z tých staticko-dynamických obrazov súčasného moderného umenia, na ktorých pri letmom pohľade nezbadáte nič zvláštne a až keď sa zadívate, zaregistrujete pohyb, preskupovanie, gradujúce napätie. A taký je aj tento text. Statický pokiaľ ide o dejovú líniu, no pod povrchom, vo vnútre postáv, tam je dynamika nesporná. Tam to vrie, metamorfuje, postavy odchádzajú „z boja“ poznačené poznaním. Navonok sa možno nič nezmenilo, no oni už nikdy nebudú také, aké boli kedysi. Pre mňa zatiaľ to naj od Giordana.