V knihe Moje mosty nádeje autorka opisuje obdobie od návratu z koncentračného tábora do Šamorína v júni 1945. Zachytáva Elli vo veku 15 – 20 rokov, ktorá má za sebou skúsenosť pekla, ale napriek tomu hľadá lásku a ideály. V Šamoríne ich čaká vyplienený dom. Uprostred každej izby sú ľudské výkaly. Reakcia susedov je rôzna, niektorí pomáhajú, iní sú v šoku, že sa vôbec nejakí Židia vrátili. V júni 1946 odchádza Elli so skupinou malých židovských sirôt do tábora do Tatier ako ich “vedúca”. Starostlivosť o traumatizované deti je pre Elli úplne nový zážitok. Pobyt neprebieha idylicky, šokujúci je opis pogromu, ktorý na židovský tábor zorganizujú opití partizáni, oslavujúci výročie povstania. Deťom a ich vedúcim sa podarí za dramatických okolností v poslednej chvíli utiecť. Elli postupom času pochopí, že sa klietka znova zatvára a podarí sa jej spolu s matkou, opäť mimoriadne dramaticky, v marci 1949 s posledným ilegálnym transportom utiecť do Rakúska a následne do USA.