„Ženy vidia svojsky, ženy si pamätajú svojsky. Ich vojna má farbu a chuť.“ Tak hovorí autorka tejto knihy, Svetlana Alexijevič. Odhodlane precestovala Sovietsky zväz a dala dohromady výpovede žien, ktoré sa osobne zúčastnili bojov druhej svetovej vojny. Je to fajn, pretože (aj) o (tejto) vojne treba hovoriť, treba ju pripomínať... všetko je dôležité, samozrejme, spoločensko-politická katalýza vzniku, ideologické základy, samotný priebeh, vojenská taktika a operácie, výzbroj a výstroj, holokaust... ale netreba zabúdať na drobný a zároveň veľký ľudský aspekt – jednotlivca vo vojne, ženu vo vojne. Nuž a za kým ísť, ak nie za tými, ktorí ju zažili? Aké lepšie memento možno zachovať pre budúcnosť? V duchu sa na vojnu vracajú ženy, ktoré prežili v prvej línii, tam, odkiaľ ani pre mužov často nebolo návratu. Bolo potrebné sa brániť, útočiť a opäť brániť – vojna je krutá a smrť vtedy so záľubou a širokým rozmachom kosí na všetkých frontoch. Spoznávame ženy zastávajúce všetky možné úlohy pri obetovaní sa pre obranu vlasti (otázku, aká skutočne bola tá ich vlasť, matička Rus, nechávam bokom), pre svoje rodiny, pre záchranu vojakov či opateru ranených, partizánsku činnosť... Nemá význam všetko vymenúvať, každá funkcia zaváži a každá ruka sa počíta. Autorka pozbierala spomienky žien, ich slzy, bôle, ale aj jednoduchú a čistú ženskú či materskú radosť (u tých šťastnejších). Spomienky neotupené časom, o to krehkejšie a jasnejšie. Odporúčam každému, koho (podobne ako mňa) fascinuje kaleidoskop rozmanitých osudov účastníkov druhej svetovej vojny. Zároveň odporúčam čitateľom bez rozdielu skúsiť sa vžiť do situácií, v akých sa ženy (už v mladom, ba detskom veku) vo vojne ocitali. Totálne vytrhnuté z bezpečia, blízkosti milovaných najbližších, svojich istôt, plánov do budúcnosti... náhle vystavené smrti, ktorá sa im celé tie prekliate roky dychtivo škerila priamo do tvárí. Zrazu nemať prakticky nič len holý život, jednu zavšivavenú uniformu, zbraň a kúsok chleba vo vrecku. Nonsens. Ale prekonali strach, zaťali zuby a vykročili. Bojovali, trpeli, liečili, obveseľovali, ľúbili. Ženská odvaha je často ohromnejšia než mužská.

Aj takto by sa mala vyučovať história. Nielen cez kusé informácie a strohé fakty, ale aj cez osobné príbehy. Nielen z odstupu cez masy, ale aj (a hlavne!) cez jednotlivcov. Možno by sme si potom nemuseli ako hlupáci pravidelne hovoriť, že sa história opakuje. Viac v recenzii.