Struny času trpeli väčšími aj menšími kozmetickými nedostatkami, ktoré sa sčasti podarilo druhému dielu odstrániť. Zatiaľ čo prvá časť bola zameraná skôr na nezodpovedané otázky, témy silného charakteru bez hlbšieho prepracovania či menej usporiadaného vykreslenia postáv, Vietor vo dverách sa rozhodol čitateľovi rodinu Murryovcov predstaviť tak, ako sa to patrí. Napriek tomu, že sa dej opäť nikam výrazne neposunie a ústredným motívom celej knihy bude záchrana Meginho brata Charlesa, vedľajšie dejové línie prinesú uspokojenie v podobe rôznorodej a hlavne pestrej povahokresby hlavných hrdinov a ich sveta. Okrem (svätej) trojice našich hrdinov sa budeme môcť tešiť na zvláštne upätého riaditeľa Jenkinsa, vždy a všade zapadajúce dvojičky Murryové, tajomného Učiteľa, netypického domáceho maznáčika či záhadných cherubínov, ktorí okrem Chrlesa Wallaca sú zodpovední za to, aby náš aj ten váš vesmír dokázal nájsť rovnováhu. Vietor vo dverách teda predstavuje menšiu psychologickú sondu do duší našich hrdinov. Čitateľovi pomáha nájsť odpovede na otázky týkajúceho sa Meginho pôvodu, zázemia, komplikovanej povahy a ťažkostí so zapadnutím do bežnej školskej klímy. Otvára dvere k rodinám, ktoré trpia iba preto, že majú veľmi múdrych rodičov a rovnako nadané deti. Tým, že sa vymykajú z obyčajnosti, sú ihneď iné a okolie na ne reaguje zväčša odmietavo až agresívne. Rozohráva trošku krutú hru s problematikou školského násilia, šikanovania, byrokracie, úzkoprsosti a stereotypnosti, ktorú so sebou prináša strach z nepoznaného. Postavy si teda prechádzajú ďalším osobným prerodom. Sú konfrontované s realitou, s ktorou sa musia zmieriť tak, aby ostali verné prioritám a svojmu pomaly sa meniacemu ja. Madeleine L'Englová siahla po rôznych zaužívaných knižných archetypoch, avšak inšpiráciu zhodou okolností našla v bežnom živote, čo vnieslo do jej kníh kus autentickosti a vyzdvihlo kontrast medzi fikciou a skutočnosťou.