Veľmi príjemná retrospektíva do autorovho detstva. Marcel Pagnol má obrovský rozprávačský talent, jeho rozprávanie je pútavé, nenútené, nežné, ale zároveň srší humorom, šarmom, šibalstvom, takže nie je núdza o množstvo vtipných, úsmevných momentov (ako napríklad v ukážke pod komentárom). To isté možno povedať aj o Zámku mojej matky, ktorý nadväzuje na túto knižôčku. "Blížili sa moje šieste narodeniny. Chodil som do školy, do detskej triedy, ktorú viedla slečna Giumardová. Slečna Giumardová bola veľmi vysoká, mala pekné hnedé fúziky a pri rozprávaní sa jej pohyboval nos. Mne sa však videla škaredá, lebo bola žltá ako Číňan a mala veľké vypúlené oči. Trpezlivo učila mojich malých kamarátov písmenká a o mňa sa nestarala, lebo som plynulo čítal, čo považovala za zámernú neprístojnosť zo strany môjho otca. Na revanš na hodine spevu pred celou triedou vyhlasovala, že spievam falošne a že by som mal byť radšej ticho, čo som rád splnil. Zatiaľ čo si išla trieda vykričať hrdlo, sledujúc pohyby učiteľkinej paličky, ja som sa pokojne usmieval a mlčal."