Profesor na mňa pôsobí ako prototyp Jany Eyrovej. Je nielen napísaný tým istým štýlom, ale vidí sa mi, akoby sa Jane vydávala za muža. Tie myšlienky, pocity, názory a postrehy, to je celá ona. Spoznávam jej spôsob uvažovania a vyjadrovania sa prakticky v každej vete. Ale zatiaľ čo Jana Eyrová má chyby, je z mäsa a kostí, živý, dýchajúci tvor, hlavná postava tejto knihy, rozprávač William Crimsworth, je prezentovaný ako dokonalosť sama, hrdina bez bázne a hany, perfektný múzejný exponát. A anglická nadradenosť, ktorá je v Jane Eyrovej len tu a tam naznačená, v Profesorovi naberá vietor do plachát. V malej miere som na to u anglických spisovateľov zvyknutá, ale tu je toho už príliš, než aby to bolo úsmevné. Kniha je presýtená nie hrdosťou, ale nafúkanosťou, kvôli čomu je hlavný hrdina nesmierne nesympatický. A najhoršie je, že tá pýcha, to pevné presvedčenie, že ktorýkoľvek Angličan vysoko prevyšuje akéhokoľvek Neagličana, nevyjadruje názor postavy, ale autorky, ktorá si pritom vôbec neberie servítky. Flámi sú intelektuálne menejcenní, Francúzi sú povrchní a nemravní, v Belgicku nevidno jedinú tvár, v ktorej by sa zračila citlivosť... Prezieravý, generalizujúci a nadmieru kritický postoj anglikána k pápežencom nebudem ani komentovať. Arogancia mojej obľúbenej autorky ma veľmi sklamala. Prekážala mi aj šablónovitosť postáv. Crimsworthovo rozprávanie silne pripomína slová Jany Eyrovej, a jeho vyvolená, Frances Henriová, sa na ňu zas ponáša svojimi vlastnosťami a správaním sa. U oboch žien sa prejavuje tá istá poslušnosť, vzhliadanie k autorite, hlboké vnútorné prežívanie pocitov, túžba po náklonnosti i nezávislosti. Ak toto mal byť odrazový mostík k Charlottinej najznámejšej knihe, tak to vyšlo. Jana Eyrová je oveľa lepšie dielo, už len preto, že rozprávačkou je žena. Nemôžem sa zbaviť dojmu, že Charlotte sa do myslenia muža nedokázala vcítiť dostatočne na to, aby to vyznelo presvedčivo. A začínam mať pocit, že raději jsem neměla tento román číst, snad ani list, ale z odlišných dôvodov. P. S. Synchronicita funguje. Dočítala som Profesora a vzápätí som našla v detektívke Etruská síť definíciu, ktorá sa naňho perfektne hodí. „Je přesně takový, jak si Evropan devatenáctého století představoval Angličana. Neartikulovaný, v základě přesvědčený, že kterýkoli Angličan je o dvacet procent lepší, než všichni cizinci dohromady, až protivně počestný, přímý, tuhý a nesympatický.“