Obchádza nás temnota

Celkom milé prekvapenie. Neviem prečo, ale väčšinou mám zlé skúsenosti so zbierkami poviedok (obvzlášť slovenských), ale táto je jedna z mála vydarená . Samozrejme aj tu sa nachádzajú horšie a lepšie poviedky, ale tomu sa človek nevyhne. Určite by som vyzdvyhol poviedky Prasa, Kamionista a Niekto tu je. Tie to boli výborné, pri ktorých mi behal mráz po chrbte. Jedna ma veľmi sklamala a to poviedka Opatrovateľka. Chcelo to dlhší príbeh. Ostatné by som hodnotil ako zlatý stred. Avšak, stoja za pozornosť. Je tu aj menšie prepojenie poviedok a to policajtom Enzechštejnom. Najprv som si nad jeho menom lámal hlavu, ale svojim prístupom si získal hneď moju priazeň. Dúfam, že sa s pánom Kučerom stretnem aj pri dlhšom príbehu ako je poviedka, lebo priazeň čitateľov určite má.

Není to tak dávno, co jsme se s Ivanem bavili o jeho tvorbě a já mu říkal, že bych hrozně rád měl ve své knihovně jeho sbírku povídek. A on, protože je kámoš, mi vyhověl. Ivan Kučera miluje bestie v jakékoliv podobě a atmosféru. A obojí dokáže dobře vtělit do prostředí. Po přečtení jeho povídek na Slovensku nebudete chtít jít do lesa, nebudete reagovat na domovní zvonek, nebudete chodit píchat šlapky do opuštěných zahrádkářských kolonií a nebudete se zastavovat na pumpách, natož tam pracovat. Kučera si skvěle radí jak s nadpřirozenými atmosférickými horrory, tak s horrorově laděnými napínavými thrillery. Staré báchorky, prasata, létající hlavy či řidiči jsou u něj stejně nebezpečné bestie. Kučera své příběhy vypráví přímočaře i trochu tajemně (zdánlivě bezpointová povídka Niekto tu je, která napíná natolik, že její závěr může působit neuspokojivě a zanechat po sobě silný pocit nenasycení, pokud tedy nepřistoupíte na hru té povídky). Chvályhodné je umístění dvou nejlepších povídek na začátek a konec (Ovoniavač a Kamionista jsou ty dvě nejlepší a mé nejoblíbenější věci, které Kučera dosud napsal), kniha tak hned chytne a čtenář od ní odchází se spokojeným pocitem. Jen ty povídky mezi bych možná seřadil trochu jinak. Každý ale ví, že na knihách je stejně nejlepší úvodní slovo.

Autor ma veľmi príjemne prekvapil svojou vypísanosťou (dlhé roky som sa vyhýbal súčasným slovenským autorom s predsudkom, že sa to nebude dať čítať, potom som dal šancu Červenákovi a ... padla mi sánka, že kde vo vákuu som žil), štýl ako od dlhoročného harcovníka. Aj dĺžka poviedok takmer ideálna, niekde by som ešte dlhšiu záverečnú agóniu obetí privítal. Forma poviedok teda solídna, čo sa týka obsahu, sadla mi väčšina poviedok až na Ovoniavača (nezahral mi na strunu) a Opatrovateľku (klišé). Inštinktívne som sa lepšie cítil so zimnými poviedkami (Obesenec, Mrznúci dážď, Padla hmla a Kamionista), ale užíval som si aj Bagrovisko s Prasaťom. Ivan s prehľadom mení taktiku, niekde desí atmosférou (Stádo, Obesenec, Padla hmla), inde dej ťaha uveriteľný a sympatický Enzechštejn. Za mňa veľká spokojnosť, teším sa do budúcna, nevidíme sa poslednýkrát.

Celkom milé prekvapenie. Neviem prečo, ale väčšinou mám zlé skúsenosti so zbierkami poviedok (obvzlášť slovenských), ale táto je jedna z mála vydarená . Samozrejme aj tu sa nachádzajú horšie a lepšie poviedky, ale tomu sa človek nevyhne. Určite by som vyzdvyhol poviedky Prasa, Kamionista a Niekto tu je. Tie to boli výborné, pri ktorých mi behal mráz po chrbte. Jedna ma veľmi sklamala a to poviedka Opatrovateľka. Chcelo to dlhší príbeh. Ostatné by som hodnotil ako zlatý stred. Avšak, stoja za pozornosť. Je tu aj menšie prepojenie poviedok a to policajtom Enzechštejnom. Najprv som si nad jeho menom lámal hlavu, ale svojim prístupom si získal hneď moju priazeň. Dúfam, že sa s pánom Kučerom stretnem aj pri dlhšom príbehu ako je poviedka, lebo priazeň čitateľov určite má.