Nestorov letopis alebo Povesť vremennych let je najstarším slovanským letopisom a určite má svoju hodnotu. Toto vydanie (Vydavateľstvo Spolku Slovenských Spisovateľov, 2018) nie je identické s českými skoršími vydaniami. Vychádza z najstaršieho tzv. Lavrentievského letopisu z roku 1377 (originál sa totiž nezachoval), končiaceho rokom 6625 (1117). Jeho hodnota je predovšetkým historická. Údaje v ňom občas časovo nesedia a mená osôb či názvy lokalít sú miestami uvádzané chybne. Autor(i) bol ovplyvnený byzantskými a byblickými zdrojmi, ktoré veľa krát aj používal. Jedná sa predovšetkým o skoršie byzantské kroniky Georgia Hamartola (Monomacha) a Jána Malalu. Text letopisu je pretkaný kresťanským svetonázorom autora, teda nejaké objektívne informácie o pôvodnej viere Slovanov z neho ani omylom čerpať nemôžeš. Niektoré informácie sú však aj napriek tomu pomerne zaujímavé a stoja za to. Ber však do úvahy, že ich výklad bude stále jednostranný. Kniha nie je hrubá, je však dosť ťažká na čítanie. Udalosti sú síce chronologicky radené podľa rokov ale nečakaj nejaké ucelené témy autora. Z jednej udalosti skáče na udalosť úplne inú, týkajúcu sa úplne iného územia, osôb a pod. Tých ruských mien a miest je tu teda požehnane. Naviac sa tu nachádzajú pomerne rozsiahle kresťanské mravoučné ponaučenia. Bonusom knihy je rozsiahly úvod a takmer 100 stranový vysvetľujúci text "Obrazy z dejín Východnej Európy a Kyjevskej Rusi do polovice 12. storočia" od Miroslava Daniša. Ten síce patrí medzi historikov, ktorí nie sú zástancami autochtónnej teórie pôvodu Slovanov, napriek tomu niektoré ťažšie pochopiteľné udalosti letopisu dáva do kontextu doby, čím túto knihu robí zrozumiteľnejšou. Čo sa týka môjho hodnotenia, vadil mi v knihe ten kresťanský antagonistický pohľad, ktorý občas deformoval celkové vyznenie letopisu v prospech kresťanskej ideológie na úkor pôvodnej mytológie a viery Slovanov. Čo teda nieje moja šálka kávy. Ak ti to neprekáža, kľudne si prihoď nejakú tú hviezdu.

Zaujímavé čítanie, a to tak samotný letopis (podľa Lavrentievskeho odpisu), ako i úvodná štúdia a obsiahly doslov rozdelený na kapitoly (Góti, Maďari, Chazari...) od prekladateľa letopisu, pána Daniša. Letopis začína opisom udalostí po biblickej potope, píše o tom, ako sa od Dunaja, „kde je teraz zem uhorská“ rozišli Slovania do okolitých krajín, ba opisuje i príchod Uhrov/Maďarov (оугри) k Slovenom a Vlachom (волхi и словѣни). Pravda, pán Daniš patrí k historikom, ktorí pod vplyvom českej slavistiky uvádzajú nie Sloveni, lež Slovieni (viď napr. Stručný etymologický slovník slovenčiny od Králika či Odtajnené trezory slov III od Ondruša). Pri toľkých zákulisných ťahoch kniežat jedného proti druhému sa človek stratí, a ako uvádza prvý príspevok k tejto knihe tu na DK, ide o najslabšiu časť celého slovenského vydania. Knihu vrelo odporúčam.