Nad dlhoročným priateľstvom dvoch mladých žien visí Damoklov meč, keď Viktória neplánovane podľahne sile okamihu a strávi noc s Tamariným priateľom tesne po tom, ako ju požiada o ruku. V našich očiach prebiehal dlhý nemý rozhovor. A potom akoby zastal čas. Z plamienka, s ktorým sme sa v tej chvíli hrali, vznikal v našich myšlienkach obrovský požiar schopný zničiť všetko okolo. A predsa sme ho nezastavili, ešte kým sme mohli. Vrhli sme sa na seba ako hladný človek na tanier s jedlom, prisali k sebe svoje pery, dlane, telá a brali si všetko, čo bolo na dosah. Uvedomujú si, že napriek nekonečnej láske k Tamare zlyhali. Ostane to len medzi nami. Spravili sme hlúposť. No kto ich nerobí? Obaja na tom máme rovnakú vinu. Zabudneme," vyhlásil a ja som mu verila. Napriek tomu, že do Viktóriinho života vstúpi nový muž a jej hriech je s prívalom novej lásky potlačený, pravda vypláva na povrch a má široký dosah. Keby mi niekto pred plesom povedal: "Zajtra príde deň, ktorého ti bude navždy ľúto", ani by som nevystrčila nos z domu. Zostalo niečo nezranené? Nech prší, keď plačem je román o dôsledkoch nerozvážneho konania a o chybe, ktorá sa neodpúšťa...