'A kdo může ve tmě říct, co je skutečné?' Prvý diel 'Bird Box' bol ako šialená jazda na horskej dráhe vo vysokej rýchlosti. Druhý diel 'Malorie' bol ako let balónom nad zhorenými poliami. Proste slabota a nuda. Do knihy som sa musela nútiť a záver mi prišiel nedotiahnutý a veľa vecí zostalo nevysvetlených... Rušivý efekt na mňa mali nezmyselné Maloriiné myšlienkové pochody a jej opakujúce sa slová "muž Tom a žena Olympia" snáď na každej druhej stránke...

Bird Box je skvelá kniha (a skvelý film, ale o tom potom). Žiaľ, dvojka predstavuje živý dôkaz toho, že áno, nadviazať sa dá v podstate na každý koniec. Nech by bol akýkoľvek. Pretože ako to chodí aj v živote, každým záver je istým spôsobom začiatok čohosi nového. Josh Malerman ale nanešťastie nedokázal prísť s dostatočne nosnou a pútavou zápletkou. Pracuje s istou preživšou postavou z jednotky, čo ma otravovalo, pretože v jednotke bola geniálne mrazivá, ale tu už proste nefungovala. Dej sa posúva o veľa rokov dopredu. S tým súvisí jeden z viacerých záporov románu: čítať o dvoch otravných, ofúknutých puberťákoch je fakt o nervy. Miestami som sa čudoval hlavnej hrdinke, že to s nimi vydržala. Ja by som si na jej mieste dal dole pásku z očí. Plusom je síce striedanie lokácií (nebudem spoilerovať), avšak napriek tomu, že neznejú zle, autor ich nedokáže dostatočne pútavo, atraktívne , pôsobivo a charizmaticky pretaviť do reality. Začiatok bol vlažný, ale nie úplne zlý, no od stredu to začalo ísť dole riekou (ehm) a ku koncu som bol fakt rád, že je slovo KONIEC na dohľad. Malerman sa síce snaží pracovať s motívom evolúcie (v zmysle: ako asi vyzerá svet dlhodobo ovládaný tvormi? Naučili sa s nimi niektorí ľudia istým bizarným spôsobom spolunažívať, alebo je to stále to isté, čo na samom začiatku, keď epidémia vypukla?), avšak platí to isté, čo o prostredí: chcieť nestačí. Hoc má kniha 314 a je svižne napísaná, Malerman všetko berie ako z rýchlika (ehm) a napriek tomu, že je na všetko čas, v konečnom efekte nie je čas na nič.