Pri čítaní Šepkajúcej lebky si treba uvedomiť jedno. Jonathan Stroud nemá strach z rôznych výziev. Azda aj z tohto dôvodu siahol po tom, čo dnes v hororovej literatúre jednoducho letí. Umne spojil detskú fantáziu a strach z nadprirodzena s gotikou, a, paradoxne, ostal verný sám sebe a svojej tvorbe. Čo tam po tom, že je primárne určená pre deti a mládež?! Prenesením istých špecifických prvkov z hororového žánra do svojej autorskej koncepcie zámerne vyvoláva v čitateľovi rôzne estetické zážitky nútiace ho prečítať knihu na jeden nádych, a zároveň mu prináša aj vlastné postoje k realite. Tie následne transformuje do rôznych konfliktov postáv, a to či už tých hlavných, alebo vedľajších, čím plasticky modeluje čoraz viac zaujímavejší svet agentúry Lockwood a spol., ktorá si od prvej časti prešla viditeľnou zmenou. Napriek tomu, že od prvého prípadu neubehlo veľa času, hrdinovia najnovšieho príbehu odkrývajú čitateľovi svoje negatívne stránky. Bojujú s vlastnými ideálmi, zlyhaniami či tajomstvami, a aj keď ich dobrodružstvo plynie celkom harmonicky, prináša príjemné zvraty plné pestrých absurdít, čím prirodzene posúva dej čoraz bližšie k svoju koncu. A čitateľa tak stavia pred morálnu dilemu – prekliať, alebo neprekliať prekladateľa za to, že mu preklad ďalšej časti ide tak pomaly?! Druhý diel Lokwoodvskej knižnej série sa končí cliffhangerom. Je ťažké preto obsedieť. A ešte ťažšie odolať vábeniu Šepkajúcej lebky, ktorá niektoré veci zamotala tak, až je ich ťažké nateraz rozmotať.